Ako som sa stal mníchom a dostal sa na Srí Lanku
Začiatok
Rok 1993. Možno niekedy na jar alebo začiatkom leta. Zhruba tento čas uvádzam vtedy keď sa mu ľudia pýtajú na to kedy som s tým začal. Ale je tiež možné povedať, že som s tým začal omnoho skôr. Ak sa teda za začiatok dá považovať záujem o psychológiu, parapsychológiu, špiritizmus a podobne. Asi dosť podobne ako každý človek, ktorý sám seba zvykne považovať za hľadača na duchovnej ceste.
V tom čase ešte existovalo Centrum rozvoja človeka na Kominárskej ulici v Bratislave, ktoré bolo naozaj centrom kde sa stretávali ľudia cvičiaci jógu, meditujúci, absolventi Silvovej metódy a mnohí ďalší. Na jedno takéto stretnutie som bol raz pozvaný aj ja. Prednášajúcim, ktorý sa mal v ten deň prezentovať bol Mirko Frýba, ktorého som až dovčera nepoznal. Deň predtým totiž ešte prednášal v Cultuse na Nevädzovej o histórii theravádového buddhizmu. No a na druhý deň témou jeho prednášky mal byť praktický nácvik meditácie anapana sati-teda všímavosti zameranej na nádych a výdych. To bol okamžik kedy sa pre mňa buddhizmus po prvý raz stal niečím konkrétnym a prakticky použiteľným v bežnom živote.
Meditácia na Hrbe
O pár mesiacov som mal možnosť vychutnať si meditáciu naplno na mesačnom meditačnom kurze. Bol to veľmi intenzívny meditačný výcvik. Začínalo sa o 5 hodine ráno a končilo sa večer o 22:OO a to dokonca niektorí meditovali aj cez polnoc. Bolo to aj veľmi náročné. Nikdy som sa predtým nevenoval niečomu tak intenzívne, pokiaľ nerátam jeden víkednový kurz, ktorý som absolvoval v tom medziobdobí. Už si celkom nepamätám aký pokrok som dosiahol alebo aké zážitky som zažil počas meditácií ale veľmi podrobne si pamätám prehlásenie môjho učiteľa: " A sú medzi nami v tejto miestnosti takí, ktorým sa podarilo dosiahnuť zážitok Nibbány." Neuveriteľné - tak tu možno vedľa mňa alebo za mnou sedí niekto komu sa podarilo dosiahnuť cieľ o ktorom hovorí Buddha?-hovoril som si. A to už v tomto živote. Nibbána bola dovtedy pre mňa cieľom ktorý bol v strašlivej diaľke. Takej veľkej, že som o nej ani neuvažoval. Ale po tomto zážitku som uvažovať začal. A možno ani vtedy mi ešte celkom nedošlo aký cieľ som si to pre seba našiel. Až postupom času, ako som každý rok chodil na zásed na mesiac na Hrb, ako som doma meditoval a študoval Dhammu, som si začal uvedomovať že som si pre seba našiel zakotvenie v cieli. Alebo inak povedané, možno viac vzletne, zmysel života. Pretože pre mňa je Nibbána naozaj cieľom, ktorý nemôže byť nijakým iným cieľom prekonaný.
Príprava
V roku 1999 sa môj kamarát stal prvým, v Čechách ordinovaným mníchom tradície Ayukusala. V roku 2000 nasledovali ďalší dvaja. A potom som nad svojou ordináciou začal uvažovať ja. Keďže jediné puto ktoré sa nedalo hneď pretrhnúť alebo uvoľniť bola moja účasť ako výcvikového satiterapeuta v komunite, rozhodol som sa pre ordináciu až sa tento, v podstate môj jediný záväzok ukončí. A to sa stalo v roku 2001. Snažil som sa pred odchodom svoje veci vyriešiť takým spôsobom akoby som na Srí Lanke mal ostať navždy. A možno som s touto alternatívou v počiatkoch môjho rozhodovania aj vážne počítal. Avšak s blížiacim sa odchodom som začal byť vo svojom rozhodnutí ohľadne dĺžky pobytu predsa len opatrnejší. Predsa len to bolo veľmi vážne rozhodnutie a vyslovením nejakého ultimáta by som si zavrel zadné vrátka a tak sa dostal do nepríjemného rozpoloženia kedy by som musel porušiť nejaké rozhodnutie ktoré som si dal, vyslovil ho a oboznámil s ním mojich blízkych. Nehľadiac na to, že vstúpiť do mníšskeho rádu bola udalosť, ktorá sa nedala s ničím iným (opäť) čo som už doteraz zažil porovnať a ja som tomu naozaj chcel dať plnú vážnosť.
Môj zámer a dôvod prečo som sa stal mníchom? Meditovať a dosiahnuť Nibbánu. Status quo mnícha bol samozrejme veľmi zaujímavý a príťažlivý po tom všetkom čo som o tom počul a čítal, ale Nibbána bola predsa len zaujímavjšia. V októbri 2001 som si oholil hlavu a civil som vymenil za hnedé mníšske rúcho. Po svojej prvej leteckej ceste som sa ocitol v horúcej Ázii, na pôde Srí Lanky, ktorá sa mala stať mojím novým domovom. Asi týžden sme strávili, pretože som nešiel sám, ale okrem môjho učiteľa, Ctihodného Kusalanandu, sme boli traja, v hlavnom meste Srí Lanky - v Colombe. Aby sme sa aklimatizovali, a predovšetkým sa naučili základné pravidlá ktoré mnísi musia dodržiavať. Sú to predovšetkým etické pravidlá v tréningu ktorých sme sa zdokonalovali už doma. Bežný praktikujúci laik dodržuje 5 etických pravidiel-Panča síla, ale mnich-novic-sámanéra dodržuje 10 etických pravidiel-Dasa síla. Plne ordinovaný mnich-bhikhu sa riadi pravidlami Vinayi, čo je súbor pravidiel a návodov, Vinaya ich obsahuje 227. Tieto pravidlá umožňujú a hlavne napomáhajú žiť mníchom a mníškam ich cnostný život v odlúčenosti. V našom prvom kláštore však nešlo len o tréning v etických pravidlách ale aj o to ako sa správať k laikom, ktorí žijú v určitom symbiotickom vzťahu s mníchmi. Laik podporuje mníšku komunitu tým že dáva mníchom jedlo,oblečenie, prístrešie a lieky v prípade choroby. Mních zase žije cnostný život, je svätým mužom, a je členom Sanghy, ktorá je-"...neprekonateľným poľom na získanie zásluh..." Tiež inými slovami povedané - je to miesto kde je možné získať dobrú kammu. A táto skutočnosť je dosť podstatným a život určujúcim faktorom na mnohých miestach Ázie, ak nie všade. Pre našinca je to zvláštne, zdá sa mu to nepochopiteľné. Náš človek je zvyknutý na konkrétny výmenný obchod „niečo za niečo“, čo len prirodzene vyplýva z jeho, poväčšinou, konzumného života, už dávno obratého o nejaké duchovné hodnoty.
Po tomto úvode sme sa presunuli viac na juh do mestečka Koggala, do kláštora Weduwa, ktorý sa na dlhú dobu stal naším domovským kláštorom, naším útočiskom, našim kotviskom. Vskutku naším druhým domovom.
Kláštor je chránený miestom. Musí takým byť pretože mních nie je ako bežný človek, žije iným životom, jeho deň utvárajú iné rituály a jeho smerovanie je iné ako u obyčajného človeka.