Vzťah medzi satiterapiou a meditáciou vhľadu

DHAMMA

Tak povedal Vznešený:"Niet takej veci na svete, ktorá neočisťovaná, nekultivovaná, zanedbávaná dokáže priniesť toľko utrpenia a bolesti ako myseľ, a niet takej veci na svete, ktorá očisťovaná, kultivovaná a ochraňovaná dokáže priniesť toľko blahodárneho a šťastia ako ľudská myseľ."

Vskutku je to tak celé jadro theravádového buddhizmu, ale myslím že nielen jeho, ako uceleného systému, spočíva v mysli. V mysli, ktorá na jednej strane môže byť naším najlepším pomocníkom a ochrancom a na strane druhej naším najzákernejším nepriateľom. Myseľ je zdrojom šťastia, ktoré sa dotýka oblohy a myseľ je zdrojom utrpenia, ktorá snáď pochádza až zo samotného pekla.

Už neskonale mnoho generácií sa ľudstvo snaží nájsť a stále hľadá spôsob ako zo svojou myslou pracovať ako ju skrotiť a myslím že môžem bez nadsádzky povedať že buddhizmus nie ako náboženstvo ale buddhizmus ako vyložene pragmatický systém je veľmi podareným príspevkom práve k tejto tak veľmi problémovej oblasti. Prv než sa tu rozhliadneme podrobnejšie, pozrieme sa na chvíľu do minulosti.

Začiatok

Pred 2580 rokmi sa počas májového splnu narodilo dieťa. Bol to kráľovský princ kráľa Suddhódanu a jeho manželky Máji. Dostal meno Siddhátta Sákjamuni. Jeho narodenie bolo sprevádzané rozličnými nadprirodzenými úkazmi, ktoré svedčili o tom že na svet neprišlo obyčajné dieťa. Na oslave ktorá sa chystala na počesť narodenia malého princa sa objavil pustovník ktorého už dlhé roky nikto nevidel. Vyslovil proroctvo, ktoré hovorilo o budúcnosti Siddhattu. Povedal " princ má dve možnosti, buď sa z neho stane mocný svetský panovník, ktorý spojí mnohé kráľovstvá alebo sa z neho stane duchovný učiteľ ľudstva, ktorý ukáže cestu von z utrpenia tohoto sveta. Ja sa však už toho nedožijem." Bohužiaľ sa toho nedožila ani Siddhattova matka, ktorá niekoľko dní po pôrode zomrela.

Kráľ si uvedomoval, že práve utrpenie okolitého sveta by mohlo Siddhattu priviesť k tomu aby odišiel do bezdomovia a hľadal osvietenie ako mnoho mužov tej doby. Preto svojho syna obkolesil bohatstvom a krásou aby mu myseľ nezablúdila k tomu čo sa ukrýva za bránami jeho kráľovstva.

Siddhattova zvedavosť však bola o mnoho väčšia a silnejšia ako otcove zákazy, a preto sa na svojich nočných výpravách mimo kráľovský palác zákonite musel stretnúť zo starobou, chorobou, smrťou a z potulným mníchom. Tieto stretnutia hlboko otriasli jeho vnútorným presvedčením a ukázali mu že existuje niečo ako utrpenie voči ktorému ani on ako kráľovský princ nie je odolný. Videl však potulného mnícha zo žiariacou tvárou, ktorý ho inšpiroval aby sa aj on vydal na podobnú cestu. Aj Siddhatta sa rozhodol hľadať cestu von z utrpenia. Napriek tomu že mal ženu a tej noci sa mu narodil syn, napriek tomu sa rozhodol opustiť kráľovský palác a odísť do bezdomovia a hľadať osvietenie.

Na svojej ceste sa stretáva z najslávnejšími učiteľmi tej doby Álarom Kalámanom a Uddakom Rámaputtom. Ako dobrý žiak ich však čoskoro prekoná a keď zistí že ich učenie nie je tým čo hľadá, rozhodne sa daľej hľadať sám a pripojí sa k skupinke piatich potulných askétov praktikujúcich odriekanie. Sám začne z askézou a stane sa ňou povestný. Potulní askétovia sa hlásia k nemu za žiakov. Jeho askéza dosahuje nevídaných rozmerov. Sám hovorí "... a keď som sa dotkol pokožky brucha nahmatal som stavce chrbtice, a keď som sa dotkol pokožky chrbtice, nahmatal som pokožku brucha, tak sa priblížili chrbát a brucho, keď som požíval len celkom málo potravy." Jeho askéza šla až na hranicu života a smrti, avšak vytúžený výsledok sa neobjavoval. Po šiestich rokoch sa Siddhatta rozhodol, že cesta askézy nie je tou správnou cestou a začal príjmať potravu. Keď to uvidelo oných 5 askétov, považovali to za zlyhanie a odvrátili sa od Siddhattu. Ten bol na svojej ceste teraz celkom sám.

Jednej májovej noci, za splnu, sa usadil pod strom Bódhi a zariekol sa že nevstane pokiaľ nedosiahne ono plné prebudenie. Zo svitaním prestal existovať Siddhatta Sákjamuni a pod stromom sedel plne Prebudený, Osvietený BUDDHA. Objavenie sa plne Prebudeného bolo silou, ktorá otriasla celým vesmírom a všetky bytosti boli potešené touto skutočnosťou, lebo sa objavil Prebudený, ktorý ukáže cestu von z utrpenia. Tým že sa Siddhatta stal Buddhom, získal aj mnohé "nadprirodzené" schopnosti. Medzi inými aj schopnosť svojím božským, prečisteným okom vidieť bytosti v rôznych svetoch a ich prístupnosť k jeho učeniu. A videl že nie všetci sú schopný a ochotný počúvať jeho učenie. Rozhodol sa teda, že svoje učenie nebude hlásať. Keď to však videl Brahma, najvyšší boh, preľakol. Nestáva sa totiž často aby sa vo svete objavil Osvietený, ktorý by k tomu ešte mal aj určité pedagogické majstrovstvo k tomu, predať ostatným učenie. Trikrát Brahma prosil Budhu aby šiel do sveta a učil. "Sú bytosti, ktoré nemajú veľa prachu na očiach a čakajú na učenie Vznešeného." Tak hovoril Brahma a Buddha ho počúvol. Vydal sa do sveta a 45 rokov chodil po Indii a učil.

Jeho prvá cesta viedla do Váránasí, terajšieho Benaresu, za onými piatimi askétami, ktorí ho opustili potom čo prestal z trýznivou askézou a rozhodol sa ísť strednou cestou. Títo piati askétovia sa rozhodli, keď videli Buddhu prichádzať, že mu nevzdajú úctu a nepripravia mu sedadlo na sedenie. jeho duchovné vyžarovanie však bolo také silné, že mu nedokázali odolať, pozdravili ho, vzdali mu úctu a pripravili mu sedadlo. Spočiatku nechceli veriť jeho tvrdeniu, že našiel cestu von z utrpenia. Nakoniec však predsa len uverili, uvedomiac si, že ich nikdy v minulosti neklamal. Časom sa títo piati stali jeho prvými žiakmi a prvými žiakmi vôbec, ktorý dosiahli osvietenie a plnú svätosť, Arahatstvo. Od tej doby sa počet jeho prívržencov začal zvyšovať a dá sa povedať že sa zvyšuje až doteraz, kedy dosiahol počet asi 3OO miliónov, je však možné predpokladať že skutočný počet prívržencov bude oveľa väčší.

Čo je vlastne buddhizmus?

Buddhizmus, je však necelé dve storočia starý európsky pojem, označujúci kultúrny jav, ktorý vznikol a rozvíjal sa po 15. storočí v Indii. Buddhizmus dnes v Indii prežíva čoby súčasť tzv. hinduizmus. Pojem hinduizmus je arabsko-anglický výtvor, ktorý je dnes prevažnej väčšine nekolonizovaných Indov celkom neznámy. Po vpáde Arabov do Indie v 11.stor. n. let. boly systematicky pustošené všetky kultúrne objekty a tradície. Či už buddhizmus, džainizmus alebo brahamanizmus, všetko neislámské čo bolo za riekou Indus (islam.HIndu) začalo byť označované ako "Hindu".

10 účelov Buddhovho učenia

Za vlády cisára Ašoky v tretom storočí našeho letopočtu bolo Buddhovo učenie, Dhamma, v severnej Indii kanonizované mniškým koncilom. Tento koncil vylúčil zo spoločenstva Sanghy, osoby, ktoré tam vstúpili z dôvodov hmotného zisku, nepoznali páli, či dokonca hlásali ideológiu sanskritského brahmanizmu. Ako dnes čítame v Ašokovom edikte vytesanom na skale v Bhairáte, bolo vtedy zdôraznených 10 účelov Buddhovho učenia, naznačených v Dasa-Aríjavasa-Sutte: 1.etické jednanie (síla) má za následok 2.neprítomnosť výčitiek (avippatisára), čo má za následok 3.radosť (pámudždža), čo má za následok 4.meditačnú rozkoš (píti), čo ma za následok 5.kľud po extázi (passadhi), čo má za následok 6.zážitok šťastia (sukha), čo má za následok 7.sústredenie (samádhi), čo má za následok 8.múdre videnie vecí tak ako sú (jathá-bhúta-ňána-dassana), čo má za následok 9. triezve odvrátenie sa (nibbidá-virága), čo má za následok 10.múdre videnie slobody (vimutti-ňána-dassana).

Koncilová rada sa uzniesla, že najkratšou operacionálnou definíciou Dhammy má byť, že je to analytické učenie (vibhadždžávada) vedúce postupne k emancipácii od utrpenia. Keď boli rady recitujúcich mníchov na Srí Lanke v prvom storočí našeho letopočtu decimované hladomorom, bol celý kánon poprvýkrát tiež zapísaný. Táto forma buddhizmu, nazývaná tiež therávada (učenie starcov), sa rozšírila do Barmy, Bengálska, Thajska, Kambodže a Laosu.(Frýba,1995)

To bol veľmi letmý pohľad na dávnu minulosť, na pozadie vzniku buddhizmu. Náznak toho, akú dlhú cestu musel prejsť Siddhatta Gótama aby sa stal Buddhom. Dosiahol dokonalosť a stal sa dokonalou ľudskou bytosťou, ktorá dosiahla poznanie zo seba samej, bez učiteľa. Neskoršie vetvy buddhizmu, hlavne hinájanový smer považovali a považujú Buddhu za vtelenie božskej bytosti na zemi, podobne ako bol Kristus alebo Krišna. BUddha však nebol božskou bytosťou, i keď treba spomenúť, že prácou na sebe samom dosiahol kvality vskutku prislúchajúce bytostiam božským. BUddha bol "obyčajným" človekom, ktorý hľadal cestu von z utrpenia a podarilo sa mu ju nájsť. Zbavil sa koreňov utrpenia: chtivosti, nenávisti a zaslepenosti. K nim sa ešte neskôr vrátime.

Čo je účelom Dhammy?

Ale v skratke, o čo tu ide? Čo je cieľom Dhammy, Buddhovho učenia? Účelom Dhammy je mierniť utrpenie vo všetkých jeho formách. To je zvrchovaný a hlavný cieľ učenia Prebudeného. Buddha je v suttách často prirovnávaný k lekárovi, ktorý objavil chorobu svojho pacienta a tiež našiel na túto chorobu liek. Ale tak isto ako sa pacient nevylieči tým, že bude čítať recept, ktorý mu lekár dal, nech by bol akokoľvek dokonalý, trak isto sa človek nevylieči zo svojho utrpenia, keď bude čítať duchovné spisy tej najvyššej kvality. I keď treba spomenúť, že toto čítanie môže byť dôležitým motivačným činiteľom, ktorý ma privedie k samotnej konkrétnej práci na sebe samom.

Po svojom Osvietení, Budha zotrval v okolí stromu Bódhi ešte sedem týždňom a dával si dohromady to čo sa mu podarilo prežiť. Potom sa vybral do Benaresu kde predniesol svoju prvú rozpravu Dhamma-čakka-ppavattana-suttu, Rozprava o roztočení kolesa Zákona. Hovoril o 4 Ušľachtilých Pravdách-pravdách, ktoré tvoria kvintesenciu celého jeho učenia. Dá sa povedať že vo svojich daľších 17500 suttách rozvíjal to čo bolo povedané hneď na začiatku. Buddhovo učenie má formu fraktálových štruktúr, ktoré obsahujú obraz seba samých v sebe samom. Je tu množstvo paradigmát, ktoré okrem vysvetlenia seba samých vysvetľujú a obsahujú paradigmy daľšie. Tak celé učenie vytvára akýsi holografický obraz, kde každý kúsok obsahuje informáciu o všetkých daľších informáciách.

Síla, Samádhi, Paňňá-Etika, Sústredenie, Múdrosť.

Síla, Samádhi, Paňňá-Etika, Sústredenie, Múdrosť. Matica, ktorá tiež v sebe zahrňuje všetky časti učenia. Zároveň však poukazuje na akúsi spirituálnu postupnosť v duchovnom vývoji a chronologickú postupnosť meditačného tréningu. I keď je možné vziať Sílu-Etiku ako prvý člen tejto matice, častejšie sa síla, samádhi, paňňá berie v úvahu ako trojnožka, u ktorej sú všetky jej nohy rovnako dôležité a spolupôsobia v jednom čase a na jednom mieste súčasne.

Kamene hodené do pokojného jazierka spôsobia na jeho hladine vlnobitie, ktoré komukoľvek znemožní v ňom uvidieť svoj obraz taký aký naozaj je. Podobne aj myseľ, ktorá je neustále rušená výčitkami svedomia, uvažovaním nad vykonanými neprávosťami a plánovaním zlého, vám neumožní nahliadnuť do jej skutočnej podstaty, podobne ako ono jazierko, ktorého hladina ja taká nepokojná. Každý neetický čin, ktorý spôsobí utrpenie mne, alebo niekomu druhému spôsobí v mojej mysli veľký rozruch, ktorý bude veľmi významnou prekážkou na mojom duchovnom pokroku a bude veľmi sťažovať môj meditačný tréning. A zase naopak, myseľ, ktorá sa riadi etickými zásadami bude v meditácii pokojná a dokáže dlho spočívať na jednom meditačnom predmete a dokáže získať silu, ktorá mi umožní vidieť veci také aké sú v skutočnosti, bez závoja ilúzie, ktorý ich zakrýva.

Možno si položíte otázku "čo je to vlastne etické, alebo dobré, kto vlastne vie čo je dobré a čo je zlé?" pri tomto si dovolím tvrdiť že naša neschopnosť rozoznávať dobré, prospešné a etické od zlého, neprospešného a neetického pochádza zo vzdania sa našej moci rozhodovať sami o sebe. Stále je tu niekto kto nám hovorí čo je pre nás dobré, paradoxne pri tom tvrdica že je to pre naše dobro. Stále je tu nejaká autorita-učiteľ, vedúci, kňaz, ktorý akoby mali patent na rozum a rozhodujú o tom našom najvnútornejšom dianí a o zákonoch ktorými sa má naše prežívanie riadiť. Nečudo, že takéto spoločenstvo je tak ľahko manipulovateľné, nečudo že málokto z nás má naozaj kontakt zo sebou samým a dokáže počúvať sa riadiť sa svojou vlastnou múdrosťou. Málo z nás je naozaj sebou samým, málo z nás má naozaj "všetkých päť pohromade". A keď autorita zmizne ocitáme sa v slepej uličke neschopnosti našeho vlastného rozhodovania.

Aj theravádový buddhizmus obsahuje niečo čo by sa v žiadnom prípade nemalo nazývať prikázaniami, ale skôr doporučeniami, ponukami, z ktorých by si rozumný človek na základe vlastnej skúsenosti dokázal odvodiť čo je etické a čo neetické. Je veľmi pravdepodobné, ba takmer isté že dôjde k záveru že zabíjanie a zraňovanie dýchajúcich bytostí je zdrojom utrpenia, že branie vecí, ktoré nie sú dávané je zdrojom utrpenia, zmyslová nestriedmosť je zdrojom utrpenia, zlomyseľná a urážlivá reč je zdrojom utrpenia a zatemňovanie mysle omamnými látkami je zdrojom utrpenia.

Keď hovorím o utrpení treba si uvedomiť, že mám na mysli celý diapazón siahajúci od jemnej podráždenosti a akejsi neuspokojenosti až po neznesiteľné fyzické i duševné trápenie.

Dodržiavanie oných etických pravidiel je minimálnym základom pre toho kde chce na svojej ceste duchovného pokroku napredovať.

Etika-SILA

V rámci 8 dielnej ušľachtilej cesty sa pod sílou-mravnosťou a etikou myslí konkrétne na Pravé (v zmysle-správne) hovorenie (sammá-váča), Pravé jednanie (sammá-kammanta) a Pravú životosprávu (sammá-adžíva).

Čo to znamená Pravé hovorenie? Zdržovať sa klamania. Zdržovať sa ohovárania. Zdržovať sa hrubej reči. Zdržovať sa planých rečí- to všetko je Pravé hovorenie.

Čo to znamená Pravé jednanie? Zdržovať sa zabíjania. Zdržovať sa brania vecí nedávaných. Zdržovať sa nezákonného sexuálneho styku- to všetko je Pravé jednanie. Pravé jednanie je dvojakého druhu- Svetské a Nadsvetské. Zdržovanie sa zabíjania, kradnutia a nezákonného pohlavného styku je svetské, ale je záslužné a prináša dobré ovocie a výsledky, ale vzdanie sa všetkých druhov nedobrého jednania, ich odstránenie, odmietnutie, úplné vzdanie sa-to je nadsvetské Pravé jednanie, ktoré nie je z tohoto sveta, ale súčasťou nadsvetskej cesty.

Čo je pravá životospráva? Keď sa ušľachtilý žiak vyhýba zlému spôsobu živobytia a zarába si na živobytie správnym spôsobom-to je pravá životospráva. Živiť sa podvodom, ľstou, trikmi, veštením, lichvou a čímkoľvek čo ubližuje iným, je zlý spôsob živobytia. Živiť sa obchodovaním zo zbraňami, živými bytosťami, mäsom, omamnými nápojmi a jedmi-tomu sa ušľachtilý žiak vyhýba. A tiež je tu svätská pravá životospráva a nadsvetská pravá životospráva.

Ako bolo vyššie spomenuté síla-etika je najzákladnejším predpokladom začatia úspešného napredovania po Budhovej ceste.

Sústredenia-SAMADHI

Daľšou časťou spomínanej trojnožky je samádhi, alebo tiež sústredenie. Keďže v abhidhamme sa popisuje 4O meditačných pracovísk zo rôznym účelom a cieľom, je možné sa domnievať že sústredenie ako základ meditačného tréningu bude mať tiež svoju veľkú dôležitosť. Z čoho sa teda skladá časť o sústredení? Je to Pravé úsilie (sammá-vájáma), Pravá všímavosť (sammá-sati), Pravé sústredenie (sammá-samádhi).

Čo podrobnejšie znamená Pravé úsilie? Sú to tieto štyri úsilia-úsilie predchádzať zhubným a zlým javom mysle, ktoré ešte nevznikli, úsilie prekonať zhubné a zlé javy mysle, ktoré už vznikli, úsilie rozvinúť dobré a blahodárne javy mysle, ktoré v mysli ešte nie sú a nakoniec úsilie zachovať dobré a blahodarné javy, ktoré už v mysli sú. A týmito štyrmi úsiliami dosiahne horlivý žiak konca utrpenia.

Dalo by sa povedať že všímavosť, presnejšie pravá všímavosť je kľúčovým bodom meditačného rozvoja mysle a buddhizmu ako celku vôbec. Čo je teda pravá všímavosť?

"Tou jedinou cestou, žiaci, k očiste bytostí, k prekonaniu žiaľu a náreku, k zániku utrpenia a strádania, k vstupu na pravú cestu a k uskutočneniu Nibbány sú tieto štyri podklady všímavosti. Ktoré štyri?

1. Tu pobýva žiak v tele a sleduje telo, horlivo a s jasným poznávaním, všímavo, keď vo svete prekonal chtivosť a zármutok,

2.pobýva v citoch a sleduje city,...

3.pobýva v mysli a sleduje myseľ,...

4.pobýva v javoch (predmetoch) mysle a sleduje javy mysle, horlivo a s jasným poznávaním všímavo, keď vo svete prekonal chtivosť a zármutok."

Tu je potrebné sa na chvíľu zastaviť a urobiť jasno v možnej zámene pojmu všímavosť za pojmy ako pozornosť (mansikára) a bdelosť (džágarija).

Všímavosť je neselektívna. Zaznamenáva všetky javy skutočnosti tak ako sa objavujú a zaznamenáva len skutočné fenomény. Nie je zameraná na nič konkrétne, je to vlastne akoby celé naše zorné pole. Pozornosť z tohto pola ohraničuje určitý úsek. Zameriava sa na niečo konkrétne, na nejaký bod, jav, situáciu. Všimneme si, že nám v kuchyni horí kura, z toho množstva javov, ktoré nás obklopovali sme si vybrali práve len tento jeden a na ňom už zotrvávame, pozorujeme ho. Skrátka, pozornosť je vždy na niečo viazaná, má svoj predmet a tým predmetom môže byť videné, počuté, cítené, chutnané, dotýkané, alebo tým predmetom môže byť javy a predmety našej mysle. Bdelosť ako takú strácame vtedy, keď začíname byť unavený, drieme sa nám, oči sa nám zatvárajú. Celkom bdelosť strácame vtedy keď spíme. A zas naopak, bdelý sme keď sa ráno zobúdzame čerství a oddýchnutí a naša myseľ je svieža. Mohli by sme teda bdelosť označiť za akúsi mieru aktivity našej mysle.

Čo je pravé sústredenie? Smerovanie mysli k jednomu predmetu (čittasa ekaggatá, doslova "jeden vrchol mysle") to je sústredenie. Štyri podklady všímavosti sú predmety sústredenia a štyri pravé úsilia sú nástrojmi sústredenia. Cvičenie, rozvíjanie a pravidelné pestovanie týchto javov sa sa nazýva rozvoj sústredenia (samádhi-bhávaná).

Pravé sústredenie ma dva stupne rozvoja:1. prístupové sústredenie (upačára-samádhi), ktoré sa približuje prvému vhrúženiu (džhána) bez toho aby ho dosahovalo, a 2. plné sústredenie (appaná-samádhi), ktoré je prítomné v štyroch pohrúženiach. Tieto meditačné pohrúženia sú stavy mysle mimo oblasť 5 zmyslov, ktoré sú dosiahnuteľné iba v odlúčenosti a nepoľavujúcej vytrvalosti pri cvičení sústredenia. V týchto stavoch je zastavená všetky činnosť zmyslov. Nedochádza v nich k žiadnym zrakovým alebo sluchovým vnemom a nie sú v nich prítomné žiadne telesné pocity. Napriek tomu, že všetky vonkajšie vnemy ustaly, myseľ zostáva aktívna, dokonale čulá a celkom bdelá.

Múdrosť-Paňňa

Zostala nám ešte paňňá. Paňňá ako výsledok etického jednania, ako výsledok meditačného sústredenia. Paňňá je múdrosť ktorá vzišla z našej mysle, ktorá je nám vlastná. je to skutočná múdrosť, nie len kvantum dajakých vedomostí, je to múdrosť, ktorá si berie za svoj základ skutočnosť, o ňu sa opiera a z nej vychádza a k nej sa vzťahuje. Čo je teda Pravé pochopenie (sammá-dithi)?

Znalosť Štyroch ušľachtilých právd. Poznať utrpenie. Poznať pôvod utrpenia. Poznať koniec utrpenia. Poznať cestu vedúcu ku koncu utrpenia-to sa nazýva Pravé pochopenie.

Keď ušľachtilý žiak poznáva, čo je blahodárne a je koreňom prospešnej kammy, keď poznáva čo je zhubné a je koreňom neprospešnej kammy, tak vtedy má Pravé pochopenie. Za zhubný (akusala) je považovaný každý vôľový čin tela, reči alebo mysle, ktorý pramení v chtivosti,nenávisti, zaslepenosti. Je považovaný za akusala, teda neprospešný či neobratný, pretože pôsobí zlo a má bolestivé následky v tejto alebo v niektorej z budúcich existencií. Stav vôle či zámeru je skutočne to čo platí ako čin (kamma) . Môže sa prejaviť ako čin tela alebo reči, keď sa neprejavuje navonok označuje sa ako činnosť mysle.

Stav chtivosti (lobha), ako aj stav nenávisti (dosa) je vždy spojený z nevedomosťou (či zaslepenosťou, moha), ktorá je prvotným koreňom všetkého zla. Chtivosť a nenávisť však nemôžu spoluexistovať v jednom a tom istom okamžiku vedomia.

A čo je na koniec Pravé zamýšľanie? 1.Zamýšľanie, ktoré je oslobodené od chtivosti (nekkhamma-sankappa), 2.zamýšľanie oprostené od zlovôle (avjápáda-sankappa), 3.zamýšľanie oprostené od krutosti (avihimsá-sankappa). Toto sa nazýva Pravým zamýšľaním. (Nyánatiloka, 1993)

8 dielnu ušľachtilú cestu

Síla, samádhi a paňňá tvoria spolu 8 dielnu ušľachtilú cestu, ktorú sme práve teraz absolvovali, len pre zopakovanie:

1.Pravé pochopenie (sammá-dithi)

2.Pravé zmýšľanie (sammá-sankappa) Paňňá (múdrosť)

3.Pravé hovorenie (sammá-váča)

4.Pravé jednanie (sammá-kammanta) Síla (etika)

5.Pravá životospráva (sammá-ádžíva)

6.Pravé úsilie (sammá-vájáma)

7.Pravá všímavosť (sammá-sati) Meditácia (samádhi)

8.Pravé sústredenie (sammá-samádhi)

Buddha hovorí "je tu utrpenie, je tu príčina utrpenia, je tu zánik utrpenia a je tu cesta vedúca von z utrpenia." 8 dielna ušľachtilá cesta je cesta vedúca von z utrpenia. A čo je tým konečným vykúpením?

Buddha povedal "žiaci- je Nezrodené, Nevzniklé, Nestvorené, Nesformované, keby toho nebolo, nebol by možný únik zo sveta, ktorý je zrodený, vzniklý, stvorený a sformovaný, ale pretože Ono Nezrodené, Nevzniklé, Nestvorené, Nesformované existuje, existuje aj únik z tohoto sveta, sveta plného utrpenia. (Nyánatiloka, 1993)

Nibbána je oblasťou najjemnejšieho šťastia prežívaného tu a teraz. Šťastia, ktoré nie je ničím podmienené. To je ten najvyšší a zvrchovaný cieľ Buddhovej Dhammy, oslobodenie od všetkých foriem utrpenia, strasti a bolesti.

Keď Buddha opúšťal tento svet povedal " Dhamma je vaším útočiskom, nehľadajte iné útočisko, Dhamma vás povedie. Preto žiaci dobre uchovajte a chránte toto Učenie, nech pokračuje naveky, pre dobro a prospech mnohých.

SLOVO BUDDHOVO, Nyanatiloka, preklad Mirko Fryba, vydal STRATOS.
OD SRDCE K SRDCI, Nyanaponika Thera, Bhikhu Nyanasobhano, velmi dobre, formou dialógu mnícha z laikom je tam vysvetlene o čom vlastne Buddhovo učenie je. Lahko stráviteľné.
MEDITACE VŠÍMAVOSTI A VHLEDU {základni a pokročilé stupne}, Mahasi Sayado, Kedže Dhamma je v prvom rade praktickým učením, je dobre keď človek vie čo taká meditačná prax obnáša. Dôležité , a pritom rozsahom neveľké dielko, ktoré vám umožní spoznať [bez príkras a skreslení] čo sa myslí pod pojmom buddhisticka meditacia.
JADRO BUDDHISTICKE MEDITACE, Nyanaponika Thera, Dharma Gaja. Perfektne, lepšiu knihu v tejto oblasti si snáď ťažko predstaviť. Bude to možno trochu ťažké čítanie ale tu sa nám predstavuje budhizmus v tej najčírejšej podobe a úplné neskreslene.

Abhidhamma-buddhistická psychológia

Psychológia aj buddhizmus sú delené do rôznych škôl a smerov, stúpenci ktorých si kladú viac-menej rozdielne ciele. Pod pojmom psychológia môžme chápať tie vedecké systémy ktoré vznikli v minulom a tomto storočí, a ktoré vychádzajú z empirického výskumu ľudskej psychiky. Za buddhizmus budeme považovať všetky systémy, ktoré sa vzťahujú na 25 storočí staré učenie Buddhu Gotamu. Samotný pojem "buddhizmus" je však nedávny výtvor našej nebuddhistickej kultúry, ktorý v myslení tradičných stúpencov Buddhovho učenia neexistuje a vyžaduje teda opatrné a kritické používanie. Budha nazýval svoje učenie Dhamma (v sanskritskom preklade sa používa ekvivalent dharma, čínsky fa, japonsky ho, sinhálsky daham tibetsky čhôs atď.) a sprostredkovával ho vždy v priamom osobnom kontakte ako konkrétnu prax. Samotný pojem buddhizmus dnes označuje predovšetkým rôzne teórie o Buddhovom učení.(Frýba, 1990)

Na severe indického subkontinentu získaval prevahu sanskrtský buddhizmus, v rámci ktorého bolo od 2.storočia našeho letopočtu rozlišované medzi hinájanou, mahájanou a tiež vadžrajánou. Jeho pozdejšie šírenie na sever dalo podnet vzniku mahájány, šírenie na západ dalo vzniknúť hinájana buddhizmu ktorý však časom na týchto miestach zanikol alebo bol integrovaný do tantrizmu. Mahájána a hinájana dnes prakaticky študovaná už len v rámci tibestkého lámaismu ako sarvastiváda vyvinula komplexné systémy buddhistickej logiky a filozofie. Sanskrtské ideologizovanie a rozlišovanie medzi hinájanou a mahájanou sa nikdy neuplatnilo v páli-buddhizmu na Srí Lanke, ktorý zostal orientovaný primárne na psychologickú stránku zvládania života. V 11.storočí buddhizmus vo svojej pôvodenej forme v Indii prakticky zaniká a prežíva už len ako súčasť miestnych kultov a náboženských systémov. (Frýba, 1999).

Je možné vôbec buddhizmus spájať zo psychológiou? Nie, pokiaľ ho budem považovať za náboženstvo. Nie, keď môj pohľad na toto učenie bude povrchný a neprofesionálny. Nie keď bude moja myseľ naplnená predsudkami o dokonalosti západných vedeckých systémov a nevedeckosti všetkého čo len trochu zaváňa spiritualitou. Keď už sme spomenuli spiritualitu-spirituálne zážitky, vesmírne vedomie, rešpekt pre naše životné prostredie, vyššia spirituálna motivácia, humor a radosť z kozmickej súhry fenoménov sú hlavné témy "štvrtého smeru" psychológie ako je označovaná transpersonálna psychológia ktorá bola formulovaná v 6O-tych rokoch priekopníkmi ako Anthony Sutich, Abraham Maslow, Caludio Naranjo, Robert Ornstein a Charles Tart. Tento smer kladie pri výskume dôraz na introspektívne dáta, ktoré sú spracovávané modernou vedeckou metodológiou. Transepersonálna psychológia je inšpirovaná hlavne novými západnými objavmi orientálnej múdrosti o ľudskej psychike, ale tiež starými poznaniami spirituálnych tradícií západnej kultúry, ktoré boli hlavne z mocenských a materiálnych dôvodov po storočia potlačované.(Frýba, 1990) V kontexte transpersonálneho výskumu si zvláštnu zmienku zasluhujú zakladatelia experimentálnej psychológie a psychofyziológie Wilhelm Wundt, ktorého takmer budhistická analýza prežívanie je ignorovaná, a Gustav Fechner, ktorý v r. 1836 napísal Knižku o živote po smrti vydanú neskôr z predslovom W.Wundta. Tiež moravský rodák Sigmun Freud a švajčiar C.G.Jung písali obšírne o svojich zážitkoch vesmírneho vedomia a učili niektorých svojich žiakov svojim metódam meditácie (M.Frýba, "Traum, Trip, Ekstase-inpsychoanalytische Sicht",in: H.Petzold (ed), Psychotherapie, Meditation, Gestalt, Paderborn:Junfermann 1983, 381-391)

Celkové zrovnanie psychológie a buddhizmu by však malo brať v úvahu vlastnú buddhistickú psychológiu, ktorá je formulovaná v abhidhamme-ktorú by sme mohli charakterizovať ako súbor najstarších eticko psychologických paradigiem používaných v tradičných budhistických zemiach pri tréningu a liečbe mysle. Abhidhamma je súčasťou páli kánonu, ktorý je rozdelený do troch častí pričom prvé dve zoskupujú systematicky zoradené Buddhove rozpravy a rádové pravidlá mníšskeho života. Poprední predstavitelia modernej európskej a americkej psychológie považujú abhidhammu za prototyp azijských systémov psychológie a zdôrazňujú, že základné rozdiely od psychologie našej kultúry spočívajú v absolútnej viazanosti abhdidhammy na pedagogickú a terapeutickú prax, ako aj v absencii teoretických špekulácií a čisto pojmových konštrukcií. Tento názor je podložene zastávaný v jednej z najrozšírenejších učebníc psychológie osobnosti autorov Hall a Lindzey (1978), ktorá sa pokúša o systematické teoretické vysvetlenie abhidhammy. Iné diela (napríklad Claxton 1986, Deatherage 1979, Goleman 1975, 1976, Hoskovec 1963, 1967, Mikuláš 1978, 1983, Naranjo 1973, Naranjo&Ornstein 1976, Petzold 1984, Scharfetter 1983, Schultz 1953, 1979, de Silva 1979, Welwood 1979) ponúkajú rôzne daľšie prístupy k tejto problematike. Abhidhamma neoperuje z čisto hypotetickými konštruktami, popisuje a vysetľuje len skutočne existujúce javy a fenomény, podmienky ich vzniku, zmeny, zániku a-čo je pre praktické použitie najdôležitejšie-ich etické hodnotenie (Frýba 1999). Vedecké práce o abhdidhamme sa v minulosti sústredili na filologickú analýzu textov a ich historické datovanie. Zo stanoviska europskej filozofie boli tiež uskutočnené tiež hermeneutické pokusy, ktoré však viedly k špekulatívnym výkladom ktoré boli obmedzené len na pojmovú úroveň. Zatiaľ čo anglicky písaná literatúra nestratila zo zreteľa fakt že abhidhamma je viazaná na etickú prax, niektorí nemeckí pisatelia zašli vo svojej obmedzenosti na pojmy až k tvrdeniam, že abhidhamma je údajne scholastika. Systém abhidhammy je však definovaný práve svojím praktickým uplatnením ako nástroja emancipačného úsilia a len ako taký je prístupný empirickému skúmaniu. (Frýba 1999)

Štúdium abhidhammy však poukazuje na to, že sa tu nejedná o systém psychológie v našom západnom slova zmysle, že abhidhammické texty obsahujú spolu z psychologickým poznaním tiež vedomosti, ktoré sa priraďujú disciplínam pedagogiky, etiky, epistemologie, sémantiky, psycholingvistiky a pod. Pre účely porovnania buddhizmu a psychologie sme teda nútený jednak interdisciplinárne rozšíriť naše chápanie psychologie, jednak vedome zúžiť naše chápanie abhidhammy ako b.psychologie. Môžeme sa pritom pridržiavať už získaného poznatku, že všeobecne ľudské problémy sú predmetom buddhizmu aj psychológie. Potom ostáva už len otázka, v čom sa vlastne líši budhistický prístup k všeobecne ľudským problémom od prístupu psychologického. Odpoveď je podrobne rozpracovaná v monografii Silabbata-Virtuous performanc,The empirical Basis for the Science of Buddhist Psychology od M. Frýba a B. Vogt. Môžeme si však uviesť stručné charakteristiky abhidhammy chápanej ako systém buddhistickej psychológie.

1. Prežitá skutočnosť je najdôležitejším kritériom pre platnosť pojmov a pravdivosť úsudkov. Všetky pojmy abhidhammy sú empiricky zakotvené v skutočnosti (jathá bhúta). Abhidhamma neuznáva hypotetické konštrukcie a teoreticky pojmové predpoklady ako východisko praxe.

2.Etické hodnotenie fenoménu v jeho konkrétnom kontexte predstavuje rozhodujúci parameter každého pojmu. Všetky fenomény sú hodnotené podľa toho, ako prispievajú k etickej zrelosti a integrácii osobnosti a k zvýšeniu schopnosti byť šťastný ako blahodárne (kusala) zhubné (akusala) alebo čisto funkčné (kirija).

3.Systém abhidhammy je ako celok orientovaný na cieľ (sa-atthaka-sampadžaňňa) oslobodenia od všetkých foriem utrpenia. Na rozdiel od vedeckých teórií, ktoré zodpovedajú tzv. ideálu hodnotovej slobody, ktorá má umožniť ich použitie pre akékoľvek ciele, vedie abhidhamma len k prekonávaniu utrpenia.

4.Postupné uskutočňovanie (patipadá) cieľov je viazané na technicky definované operácie a z nich odvodené jasné pokyny pre prax. Abstraktné ciele, ktoré nie je možné operacionálne definovať sú hodnotené ako obyčajné názory (ditthi) ktoré odvádzajú od zážitkovej skutočnosti.

5.Etické riadenia vlastného jednania (kamma-patha) a kultivácia charakteru je účelom použitia abhidhammy v každodennom živote.Štúdium abhidhammy, ktoré neslúži účelu etickej kultivácie vlastného jednania a charakteru alebo podpore podobného úsilia iných osôb môže mať zhubné následky.

6.Čistenie (vissudhi) charakteru, činností a obsahov mysli od patogénnych a patologických komplexov je účelom použitia abhidhammy v meditačnom tréningu. Zneužívanie nadnormálnych psychických síl a schopností (iddhi), ktoré sa eventuélne vyvíjajú ako vedľajší produkt meditačného tréningu, má zhubné následky a vedie k znečisteniu mysle.

7. Transcendencia múdrosťou (pariňňá-paňňá) ktorá vhľadom rozpúšťa zdanlivo kompaktné fenomény a tiež prekonáva uľpievanie na ilúziách, ako aj pojmové štiepenie skutočnosti, znemožňujúce zažívanie slobody a šťastie, je najvyšším cieľom abhidhammy.(Frýba, 1990)

Abhidhama ako psychologický systém vychádza len z toho že vidíme, počujeme, cítime, chutnáme , hmatáme a sme schopní tieto v vnemy uviesť v mysli do vzájomných vzťahov a že každý zážitok, pocit cítime príjemne, neutrálne alebo nepríjemne. Tieto fakty predstavujú empirickú základňu abhidhammickej psychológie, ktorá nie je v tejto rovine abstrakcie žiadnou teóriou v bežnom slova zmysel, ako skôr fenomenografickým modelom. Daľej je pre stavbu tohto modelu rozhodujúce že máme tendenciu ulpievať na príjemnom, odmietať nepríjemné a ignorovať neutrálne. Tento fenomenografický model štrukturuje empirickú základňu abhidhammy, člení teda javy ako fakty prístupné bezprostrednému pozorovaniu a určuje tak obsahy pojmových údajov, ktoré potom slúžia ako dáta pre daľšie vytváranie systému etickej psychologie abhidhammy. Z tohto základného modelu je potom odvodená celá zostávajúca abhidhammická psychologia prežívania, poznania a vedome riadeného jednania-nie len "chovania"!- a s ňou spojená typológia osobnosti používaná pre posúdenie vhodnosti didaktických a terapeutických postupov. Všetko ostatné poznanie abhdihammy, vrátane diagnózy patologických úchyliek a defektov, ako aj techniky prekonávania príčin utrpenia a postupy k realizácii šťastného života stavajú výlučne na pozorovaní vlastných zážitkov a ich súvislostí.

Ak chceme použiť pri analýze abhdihammy ako nástroj niektorú z existujúcich psychologických teorií, je náš výber veľmi rýchlo obmedzený, keď vyžadujeme aby boli v experienciálnom, celostnom a procesuálnom prístupe reflektované tiež stupne abstrahovania a tvorenia dát podobne, ako je to v abhidhamme.Týmto požiadavkám zodpovedá do značnej miery teória poľa Kurta Lewina (1951) v ktorej však nebola daľej rozpracovaná možnosť zachytiť tiež experienciálny aspekt psychických javov, alebo ešte stále dotváraná Gendlinova teória procesu a kontextu prežívania v priebehu zmeny a integrácie osobnosti počas psychoterapie. Psychologia abhidhammy stojí na pôde faktov bezprostredného prežívania, ktoré su simplicitne zaznamenávané v procese elementárnej semiózy, ktorá produkuje pojmové označenie, o ktorej intersubjektívnej platnosti je zbytočné pochybovať u všetkých, ktorí sú vybavení zmyslovými orgánmi, schopnosťou používať mysel a prežívať príjemné, nepríjemné a neutrálne cítenie. Avšak toto prosté prežívanie, zakotvené v skutočnosti bezprostredného prežívania, predpokladá schopnosť abstrahovať od zamlžujúcich a deformujúcich nánosov z oblasti predsudkov, civilizačne daných dogiem a daľších zdrojov predpojatosti, ktoré sú prítomné v každej sociálnej konštrukcii reality. Abhidhamma príjma ako fakt že každé objektívne poznanie je viazané na subjekt ktorý poznáva, rozoberá podmienky determinujúce špecifickosť poznávajúceho subjektu predtým, než postúpi k vylúčeniu subjektívnych deformácií pohľadu na skutočnosť. Abhidhammické poznanie mysle a jej formovanie a psychoterapeutické čistenie od patologických komplexov, ako aj postupy etického rozvíjania, integrácie a emancipácie mysle stavjú na základoch metódy všímavosti (satipatthána), použitej jednak meditačne tak aj v každodennom jednaní. Psychologia abhidhammy je produktom tréningu a aplikácie satipatthány .

Satipatthána je metóda školenia mysle pre účely abhidhammickej analýzy, umožňujúca používať myseľ ako nástroj štanadardizovaných procedúr introspekcie, ktoré používajú kognitívne matice abhidhammy. Základné matice satipatthány delia všetku skutočnosť, ktorá je dostupná našemu prežívaniu do štyroch polí fenoménov:

1. Telo (kája), to znamená všetky telesné procesy, formy a predmety ktoré zaberajú určitú časopriestorovú dimenziu sú teda dostupné našim zmyslom.Meditačné techniky používané v tomto poli sú nazývané kája-anupassaná, čo by s dalo doslovne preložiť ako "pozorujúce sledovanie a zážitkové prenikanie" alebo "kontemplácia tela".

2. Cítenie (védaná), ktoré je samo o sebe oprostené od akejkoľvek kognitívne rozlišovacej činnosti a môže byť vnútorne rozlišované len podľa svojho pozitívneho, negatívneho alebo neutrálneho hedonistického aspektu. Podľa určenia vonkajším kontexom výskytu môže byť cítenie daľej diagnostikované, avšak len potiaľ pokiaľ tam nie sú zahrnované emócie a kognitívne formácie (ktoré patria do štvrtého poľa fenoménov). Cítenie j terčom techník ktoré sa nazývajú vedaná-anupassaná.

3. Stavy mysle (čitta), ktoré sú pozorované ako fenomény v ich nedeliteľnej celistvosti, bez toho aby bola analyzovaná ich vnútorná štruktúra. Poznávaná je pritom len ich intencionálna zameranosť a ostatné typy podmienenosti vonkajším kontextom (podobne ako u cítenia). Techniky poznávania a sledovania stavov mysle sú nazývané čitta-anupassaná.

4.Fenomény (dhammá), predstavujúce momentálne prítomné obsahy či predmety mysle, sú zachytené maticami abhidhammických paradigiem v technikách nazývaných dhammá-anupassaná.

V pokoročilej analytickej meditácii vipassaná je každý singulárny fenomén pomenovaný partikulárnym pojmom, pričom je súčasne diagnostikovaný podľa svojej špecifickej charakterictiky (lakhana). Pojmy (paňňati) či už konformné alebo nekonformné abhidhammickým paradigmám, nie sú skutočne existujúcimi fenoménmy a teda nemôžu byť predmetmi všímavosti. Aplikácia týchto poznatkov je obsahom a predmetom psychoteraputického systému ktorý sa nazýva satiterapia...

KULTIVÁCIA A HĽADANIE DOBRA V ČLOVEKU.

Bol raz jeden človek, ktorý počul legendu o tom že niekde na pobreží jedného z morí, leží kamienok, ktorý dokáže premeniť kov na zlato. Uveril tejto legende natoľko, že sa rozhodol tento kamienok nájsť. Ale ako zistiť, že je to ten pravý keď ich tam leží neúrekom? Nuž si teda zhotovil kovovú reťaz, ktorú si zavesil na krk. Keď nájde kamienok, bude vedieť, ktorý to je, pretože jeho reťaz sa premení na zlato a on bude veľmi bohatý. A tak sa teda pustil do hľadania. A veru nebolo to jednoduché, prebehlo mnoho rokov a zatiaľ nič nenašiel. Aby nevzal do ruky ten istý kamienok dvakrát, všetky odhadzoval do mora. Jedného dňa sa však pozrel na svoj krk a z veľkým prekvapením zistil že jeho reťaz je naozaj zlatá. Jeho prekvapenie však rýchlo vystriedalo zdesenie, lebo si uvedomil že vlastne ani nevie kde sa mu ten kamienok podarilo nájsť, nevedel na ktorej pláži to bolo, dokonca si nepamätal kedy to bolo. Bolo to hlúpe, ale neuvedomil si, že svoj cieľ dosiahol a ani si to nevšimol. Začal plakať, ale to už mu jeho stratený kamienok nemohlo navrátiť.

Nebol by to správny príbeh aby sa v ňom neobjavila podobnosť zo žijúcimi ľudmi tejto doby. Podobne ako náš človek z príbehu, aj my sa často dostávame do situácií kedy si akosi nevšimneme, že sa nám niečo podarilo. Je to naozaj čudné, faktom však zostáva, že mnohí z nás by si zaslúžili titul "majster sveta v neúspechu". Akoby by sme boli selektívne slepí a hluchí. Nevšímame si, že sa nám niečo podarilo, nevšímame si, že sme dosiahli svoj cieľ, že sme úspešní. Nepočujeme pochvalu, nepočujeme uznanie, alebo-a to sa tiež stáva-počujeme, ale púšťame to jedným uchom dnu a druhým von. Naša mysel je ako naolejovaná. Všetko čo je dobré akoby sa nemalo kde zachytiť. Počúvame také slová ako ne-môžem, ne-smiem, ne-dokážem, ne-budem, ktoré tiež nie sú z tých, ktoré by nás nabíjali optimizmom. Vyzerá to tak akoby aj v jazyku, ktorý používame, bolo viac toho negatívneho. Potom sa však niet čo čudovať, keď si večer sadneme a pozrieme sa na svoj deň, nenachádzame, a sami sa tomu čudujeme, nič pozitívne. A aby sme tomu dali korunu, nedajbože si sadneme k televízi, ktorá nie je práve prameňom z ktorého by prýštila pozitívna energia vlievajúca nám do žíl životný optimizmus. Spánok, ktorý prichádza k našej utrápenej mysli je len chvíľkovým vykúpením z kolotoča, ktorý sa o pár hodín začne znova. Keď si toto uvedomím, sám som občas prekvapený, aká sila sa ešte v ľudoch skrýva, keď sú schopní tento kolotoč zvládať deň čo deň, rok čo rok. Štastní sú tí, ktorí vydržia, a ešte šťastnejší sú tí, ktorí nájdu cestu von.

Majster tvrdil, že najobvyklejším dôvodom ľudského nešťastia je rozhodnutie ľudí byť nešťastný. Práve preto z dvoch ľudí, ktorí sa ocitnú v rovnakej situácii je jeden šťastný a druhý úbožiak. Rozprával o tom ako sa jeho dcérka bála ísť na tábor. V snahe uľahčiť jej to, jej dal pár pohladníc zo svojou adresou. "Každý deň napíšeš na jednu túto pohladnicu-mám sa dobre a hodíš to do schránky." Dievčatko sa zamyslelo a opýtalo sa "a z akým i sa píše biedne?".

Takže byť šťastným je celkom v našej moci? Je to naozaj tak? Nuž v tomto momente sa asi nájde niekto kto bude oponovať tým, čo bolo spomenuté vyššie "ako možno byť šťastným, ako možno hľadať a kultivovať to dobré vo mne, keď svet okolo mna je taký aký je?" Je známa skutočnosť, že existuje prepojenie medzi myslou a telom. Je však aj známa skutočnosť, že existuje prepojenie medzi mojím vnútorným svetom a svetom vonkajším? Existuje tu určitá súvislosť? Nemusíme hľadať vo vedeckých análoch. Ľudia, ktorí žijú svoj život všímavo a registrujú to, čo sa okolo nich deje, by nám dali za pravdu, pravdu, ktorú si empiricky overili takpovediac na vlastnej koži, že to čo sa okolo nich deje má priamu súvislosť s tým, ako to vyzerá v ich psychike, v ich vnútri. Svet a my, to nie sú dve oddelené jednotky ako nás to učili kedysi v škole. Svet, my a ostatní ľudia to sú spojené nádoby, ktoré sa navzájom ovplyvňujú viac než by si ktokoľvek myslel. A tu už nemusíme vystačiť len z empirickými tvrdeniami ale sa môžme odvolať na vedecké výskumy. Stúpenci hnutia NEW AGE určite poznajú veľmi známy experiment, ktorý je v odborných kruhoch označovaný a vysvetľovaný ako "fenomén stej opice". O čo išlo. V tichomorí sa robil experiment z opicami. Dali im k dispozícii určité množstvo zrna, ktoré však bolo premiešané z plevami, pre opice bolo pracné ručne oddelovať plevy od zrna, preto začali skúšať ako si to uľahčiť. Až raz, podobne ako v Clarkovej "Vesmírnej odysey" sa to jednej podarilo takým spôsobom , že naložila na palmový list hrsť zrnia a ponorila ho do vody. Tí ktorý chodili do školy alebo na roľu vedia, že plevy sú ľahšie ako zrno a preto ich voda odplavila. Samozrejme že sa to naučili aj ostatné opice. A príde vyvrcholenie. Na druhom ostrove bola daľšia skupina opíc, ktorá dostala podobnú úlohu. V momente keď na prvom ostrove počet "múdrych a šikovných" opíc prekročil určitú mieru, na druhom ostrove túto technológiu začali "zázračne a takmer okamžite" používať aj zvyšné opice. Z tohoto experiementu si je možné odvodiť dva fakty. Po prvé, ako už bolo vyššie spomenuté, svet a ľudia nie sú navzájom oddelné "subjekty" ale sú vo vzájomnej interakcii. Ktorá je niekedy priamo pozorovateľná a to aj v prípadoch keď sa nepodarí nájsť žiadnu kauzálnu súvislosť. A po druhé, ak určitý počet jedincov v skupine presiahne "kritickú hranicu" a osvojí si určitú zručnosť alebo schopnosť, zvyšok skupiny to bude vedieť už automaticky, alebo mu prinajmenšom učenie nebude trvať tak dlho. Teória choasu, princípy rezonancie a interferencie dokazujú vzájomnú prepojenosť priestoru a času, alebo inak, priamu súvislosť nšich tiel a myslí a výslednou realitou. Ak vnímame svet z pozície agresora, dobyvateľa, ako boj a problém, máme potom čo si zaslúžime. Že vám to pripadá ako zázrak? Známy teoretický fyzika Alan Wolf hovorí "tak napríklad experimenty, ktoré dokazujú, že fyzikálny systém je ovplyvňovaný aj samotným aktom pozorovania, teda tým kto ho pozoruje. V kvantovej fyzike je množstvom experimentov, ktoré vyzerajú ako zázraky. Napríklad pozorovanie, ktoré dokazuje, že zmenou objektu okamžite zmeníte stav druhého objektu, ktorý je vzdialený niekoľko metrov, čo je vo svete atómov nepredstaviteľná vzdialenosť."(Baraka 4/98) Takže si spravím malú inventúru všetkého čo sa vo mne nachádza a zistím, že je tam hnev, nenávisť, závisť, žiarlivosť, nespokojnosť a daľšie podobné, nie príliš príjemné vlastnosti a emócie. A keď sa tak na to pozerám, môžem sa čudovať tomu čo sa deje okolo mňa? Že mi moji spolupracovníci hádžu polená pod nohy? Že možno čoskoro prídem o zamestnanie, že doma to tiež nevyzerá moc ružovo. Vzťahy sú skôr na spadnutie, než by sa mali rozvíjať. Prosto bieda. To čo sa deje okolo mňa teda nie je náhoda. Že hodený bumerang sa mi vráti a keď nie som dostatočne šikovný tak ma aj zasiahne. To už dnes vie každé malé dieťa. Bumernag sa jednoducho riadi základnými zákonmi fyziky? Prečo však ľudia často krát neberú do úvahy fakt, že sa to deje aj na duchovnej úrovni, prečo zaslepene zatvárajú oči pred skutočnosťou, to už nepochopí nielen dieťa ale ani jadrový fyzik. Zákon príčiny a následku je rovnako dôsledný ako je dôsledná gravitačná sila priťahujúca všetky predmety na zem, a je celkom jedno či je to porcelánová váza z dynastie Ming, ktorá má nesmiernu cenu alebo je to obyčajný riečny kameň vyhodený do vzduchu. Dá sa povedať, že príťažlivosť je "spravodlivá"? Takéto pripisovanie ľudských vlastností prírodným zákonom je príkladom antropocentrizmu par exellence. S tým však asi nič nenarobíme. Bohužiaľ negatívnym znakom tohto provcesu je zahmlievanie skutočnosti. Rovnako je to aj zo zákonom karmy o ktorom sa toľko hovorí. Predstavme si karmu ako gazdinú, ktorá mi varí obedy a večere. Mojou jedinou starosťou je, aby som jej dodal kvalitné suroviny, z ktorých bude ona potom môcť variť. Môže to byť akokoľvek geniálna kuchárka ale keď jej prinesiem hnilé rajčiny, rozpadávajúcu sa papriku, zemiaky, ktoré sú zemiakmi len v tých najdivokejších predstavách a plesnivú múku, tak nemôžem predpokladať, že mi zo toho čo som jej doniesol uvarí chutnú večeru. Predpokladať niečo také by bolo nielen nemúdre, bolo by to priamo znakom zaslepenosti. Bolo by to odmietaním reality takej aká je. A vôbec by nebolo potrebné hovoriť o spravodlivosti. Samozrejme, že sa tu dostávame k otázke čo bolo skôr? Sliepka alebo vajce? Naše činy alebo ich následky? Na to asi neprídeme a možno to ani nie je potrebné. Čo však je potrebné a pre nás dôležité je, že tento zákon sa môžme naučiť využívať v náš prospech. Ako? K tomu sa dostanem neskôr. Jeden zo zakladateľov humanistickej psychológie C.R.Rogers tvrdil že ľudská duša je primárne dobrá. Len sa často, vplyvom rôznych životných otrasov a výchovného pôsobenia postupom času zanáša, akoby klesala do bahna, akoby sa ten diamant, ktorý nosíme vo vnútri ponáral do stále väčších a väčších vrstive prachu a nečistôt. Našťastie však existuje cesta von. C.Rogers túto cestu ukázal, a čo by sa v dnešnej dobe obvzlášť cenilo , aj vedecky overil a kvantifikoval. Poznatky pochádzajúce z tohoto výskumu sa môžu prakticky využiť nielen v psychoterapii ale aj v bežnom živote. Čo to teda bolo za výskum? Boli vytvorené dve skupiny. V oboch boli odborníci, psychológovia a psychiatri, ktorí pracovali z ľudmi.. Išlo o to zistiť, ktorá z týchto dvoch skupín bude úspešnejšia a prečo. Obe skupiny pracovali z klientami, ktorí mali dajaké osobné problémy a napomáhali im pri ich riešení.Ked sa výskumníci snažili objaviť faktory, ktoré spôsbili rozdiely a ktoré viedli k tomu, že niektorý terapeiuti boli úspešnejší a niektorý nie a že klienti sa po terapii cítili lepšie zistili že sú to tieto tri: empatia, kongruencia, akceptácia. Pozrime sa teda na tieto faktory podrobnejšie:

Empatia (Empathy). Stav empatie, alebo byť empatickým znamená vnímať interný vzťahový rámec druhého presne, spolu s emocionálnymi komponentami a významami, ktoré k tomu patria ako keby človek bol druhou osobou, ale bez toho, aby sa čo len na chvíľu stratila podmienka "ako keby". Znamená to teda cítiť bolesť a radosť druhého tak ako ich on cíti, znamená to vnímať príčiny toho, prečo ich on takto cíti, ale nikdy sa nesmie stratiť rozpoznávanie toho, že to je ako keby mi bolo ublížené, ako keby som prežíval radosť, atď. Ak sa táto ako keby podmienka stratí, potom nastáva stav identifikácie.

Kongruencia: Každá z nás to pozná z mnohých situácií. Uvediem všeobecne známy príklad. Jedna z vecí, ktoré nám vadia na rozhlasových a televíznych reklamách je to, že často je z tónu hlasu úplne jasné, že hovoriaci to iba "hrá", že predstiera a hovorí niečo čo tak vôbec necíti. To je opak kongruencie. Na druhej strane každý z nás pozná ľudí, ktorým akosi dôverujeme, pretože cítime, že sú to, čo sú. Že keď s nami jednajú tak naozaj jednajú s nami, úprímne, nie je za tým žiadna fasáda profesionality a prehnanej zdvorilosti. A je to práve táto vlastnosť, kongruenciua, ktorá umocňuje rast a zmenu klienta v terapii

Akcpetácia-bezpodmienenčné pozitívne prijatie: Zmene v terapii teiež napomáha to keď terapeut má vrelý, pozitívny a akceptujúci postoj voči tomu, čo je v klientovi. V tomto postoji je obsiahnutá terapeutova ozajstná ochota nechať klienta, aby naplno prežíval ten pocit, ktorý v danej chvíli cíti-strach, zmätok, bolesť, pýchu, hnev, nenávisť, lásku, odvahu alebo úzkosť. Znamená to, že si cení klienta, takého aký je, má o neho záujem ale nechce ho vlastniť. Znamená to že, si klienat cení takého aký je a nekladie si podmienky, nie že ho akceptuje, len keď sa správa určitým spsôobom a odsudzuje ho keď sa správa inak. Znamená to že prechováva k nemu otvorený, nesebecký, pozitívny pocit bez výhrad, bez hodnotenie. Výskum opäť potvrdil, že čím viac terapeut tento postoj zastáva, tým je pravdepodobnejšie, že terapia bude úspešná. (C.Rogers, Ako byť sám sebou, IRIS Bratislava 1995). Toto vyššie spomenuté tiež samozrejme platí aj bežných, nielen terapeutických vzťahoch.

Ak sme si kládli otázku " je možné teda s tým zlým čo v nás je niečo urobiť?", tak C.Rogers nám ukázala jednu z mnohých ciest, ktorá môžu nás život a naše vzťahy obohatiť a privieisť na iné krajšie miesto. To však nie je všetko. Pozrime sa teraz 25 storočí do minulosti. Do Indie. Bez veľkého preháňania je možné Indiu označiť za kolísku duchovného snaženia ľudstva. Pred 2500 rokmi sa v severnej Indii narodil princ Siddhata Gotama, ktorý v 35 rokoch svojho života zavŕšil svoje duchovné hľadanie a stal sa Prebudeným, Buddhom. Jeho učenie má nesmierny rozsah, mi sa však pozrieme na dobro a zlo, na šťastie a utrpenie. Presnejšie na korene utrpenia a korenie šťastia a blahodárneho. Buddha hľadal spoločného menovateľa ľudského trápenia a našiel tri korene z ktorých toto utrpenie vyrastá. CHTIVOSŤ, NENÁVISŤ a ZASLEPENOSŤ. Chtivosťou pritom nie je myslený len zmyslový chtíč a žiadosť, ale akákoľvek tendcia smerujúca k sebe, akoby som si k sebe niečo priťahoval. Je v podstate jedno či ide o diamantový náhrdelník alebo chleba z maslom. Rozdielne chcenia v oboch prípadoch poukazujú na široké spektrum toho čo by sme mohli označiť ako chtivosť. Podobne je to aj z nenávisťou. Tu sa zase jedná o tendciu niečoho sa zbaviť, či už je to dotieravý komár ale bolesť, keď si napríkad zlomíme ruku. Ani jedno ani druhé nechcem. A opäť je to široké spektrum, kde sa nachádzajú rôzne nechcenia. Tretím koreňom je zaslepenosť, ktorá sa rozpoznáva najťažšie, lebo je prítomná v mysli vždy vtedy keď je tam chtivosť alebo nenávisť. Je to stav keď sme napríklad opití, jednáme v afekte, hneváme sa a pod. Vtedy je naša mysel zaslepená. Každý čin, ktorý vykonáme, každé slovo, ktoré povieme a každá myšlienka stvorená v našej hlave, pokiaľ je motivovaná týmito troma koreňmi zákonite povedie k utrpeniu, trápeniu, nespokojnosti a zlu. Je to akoby sme do náboja byciklového kolesa sypali piesok a a hrdzu, je potom len prirodzené, že takéto koleso bude škrípať, zadrhávať, môže sa dokonca zastaviť. Tak isto to potom vyzerá aj v našom živote. Škrípe, vŕzga a občas sa aj zastaví, väčšinou v tom nie práve najvhodnejšom okamžiku. Buddha však ukázal aj spôsob ako mierniť utrpenie. Ukázal na tri korene blahodárneho a šťastného života. Sú to ŠTEDROSŤ-ako protiklad chtivosti, LÁSKAVOSŤ-ako protiklad nenávisti, MÚDROSŤ-ako protiklad zaslepenosti. Ak by sme použili našu metaforu z byciklovým kolesom, tieto tri blahodárne korene by sme mohli označiť za olej a vazelínu, ktoré napomáhajú tomu aby sa koleso otáčalo ľahko, aby neškrípalo, a aby sa nezastavovalo vtedy keď to najmenej potrebujeme. Veľmi potešujúcou správou je, že tieto pozitívne stavy mysle je možné kultivovať v meditácii, v akej meditácii a ako, k tomu sa dostaneme neskôr. Snáď len na okraj treba spomenúť že v jednom časovom okamihu sa v mysli môže nachádzať len jeden "koreň" či už je to chtivosť alebo nenávisť. Buď je mysel chtivá alebo nenávistná, nikdy nemôže byť oboje naraz. Z toho hľadiska teda neexistujú ambivalenté alebo zmiešané pocity. Iste, často sa hovorí " mám z toho zmiešané pocity", alebo " pociťovala som k nemu súčasne lásku aj odpor". To je však spôsobené tým, že tieto stavy sa veľmi rýchlo menia, menia sa tak rýchlo, že netrénovaná myseľ to môže len ťažko postrehnúť. Tento fakt vedie k tomu, že keď ráno pijeme čaj, čítame noviny, počúvame rádio a ešter k tomu sa z niekým rozprávame, máme dojem aký sme úžasne pozorný, že to všetko stíhame naraz. Nie. To len naša myseľ je taká rýchla a preskakuje z jedného objektu na druhý rýchlejšie než by sme si to stačili uvedomiť.

Myseľ, ktorá je naplnená láskavosťou, súcitom, spoluradosťou a vyrovannaosťou, je možné označiť ako "ušľachtilú, božskú myseľ". Preto sa aj týmto pozitívnym stavom hovorí BRAHMA-VIHÁRA-božské spočívania, božské príbytky. Sú to tieto:

-láskavosť-mettá bhavaná: je láska otvorená pre všetky bytosti, ktorá nijako neobmedzuje milovanú osobu vlastníckymi nárokmi a nespôsobuje ponižovanie . Ako aktívna dobrotivosť je opakom všetkých foriem nenávisti, zloby, hnevu a závisti .

-súcit-karuná bhavaná: je súcitné porozumenie trpiacim, ktoré je oprostené od ľútosti a sentimentality a tiež povýšenosti. Je to hnutie mysle, ktoré je opakom krutosti, zúrivosti a škodoradosti. Súcit a porozumenie nám umožňuje priemeranú pomoc druhým, do situácie ktorých sa dokážeme vcítiť.

-spoluradosť-mudita bhavaná: je zdielanou radosťou, radosťou z úspechu vlastného aj úspechu druhého. Je to opak zatrpknutosti, závisti a žiarlivosti. Tento postoj sympatie voči sebe a druhým otvára myseľ pre blahodárne zmeny a znemožňuje jej zašpinenie pocitmi porazenosti, nudou a pod. Rôzne formy radosti sú základnými motivačnými silami abhidhammického tréningu.

-vyrovnanosť-upekhá bhavaná: je všímavá vyrovnanosť a povznesená nezávislosť, ktorá transcenduje všetky rozdiely a výkyvy, ale neupadá do ľahostajnosti. Je to dynamický vnútorný a vonkajší súlad, prekonávajúci všetok extrémizmus výberových a odťažitých tendencií. (M.Frýba, Psycholgie zvládaní života-aplikace metody abhidhamma, Masarykovy univerzita, Brno 1995).

Všetky tieto stavy je možé rozvíjať a kultivovať a dá sa povedať že je to ten najlepší liek proti nečistotám v našej mysli. A tiež aj okolo nás, vo vonkajšom svete. Len pre zaujímavosť, pozriem sa na pôvodné texty, ktoré takto hovoria o dobrodeniach kultivácie mettá: spánok takého človeka je pokojný, prebúdza sa v spokojnej a rozjasnenej nálade, nemá úzkostlivé sny. Všetkými ľudmi je rád videný, požíva ochrnu tvorov ľudských aj mimoľudských, dobrých i zlých. Jedov, ohňa ani zbraní sa báť nemusí. Svoje myšlienky dokáže ľahko sústrediť. Rysy jeho tváre sú veselé a spokojné. V hodine smrti je pokojný a plne pri vedomí. Ak nedosiahne Osvietenie v tomto živote má zaistenú existenciu v niektorých z vysokých jasných svetov. Ak je vzdielený od svojej vlasti nájde zamestnanie i ubytovanie. Známi a priatelia sú mu naklonení a neodoprú mu podporu. Nech sa odoberie kamkoľvek, všade nájde úctu a ocenenie a nemusí sa obávať svojich osobných nepriateľov. Mocní ním nebudú opovrhovať a zmýšľať voči nemu nepriateľsky. Bude sa tešiť dobrej povesti a jeho podnikanie bude sprevádzané úspechom.

Nuž, keď už kôli ničomu inému, neoplatilo by sa pestovať mettá aspoň kôli tomuto?

Pozrime sa teda na spôsob, akým sa "žiarenie dobrotivosti" kultivuje. Dalo by sa povedať, že je to práca ako každá iná, a ako každá iná si vyžaduje svoje miesto a svoj čas. Takže si nájdeme chvíľku v ktorej nebudeme nikým rušený, spočiatku by to mohlo byť skoro ráno alebo večer keď už členovia rodiny spia. Miesto, ktoré na nás pozitívne pôsobí a ktoré máme radi. Ak už sme predtým nejakým spôsobom meditovali využijeme toto miesto. Posadíme sa do pohodlnej pozície, v ktorej sa nám telo nebude moc pripomínať. Ťažko želať niekomu dobre dobre keď nás niekde niečo tlačí. Platí totiž jeden axióm, keď chceme aby druhým bolo dobre, musím sa starť o to aby bolo dobre mne a naopak, keď bude dobre druhým bude dobre aj mne. Mnoho ľudí tento postoj považuje za naivný a krátkozraký, pravda je však iná a vy si ju môžete overiť.

Mám teda pozíciu v ktorej budem meditovať, spočiatku je lepšie meditovať v sede. Dá sa samozrejme meditovať vo všetkých telesných pozíciách, či už je to pri chôdzi, v stoji, v sede alebo v leže. Keď však ležíme je tu riziko žeby sme zaspali, čo iste nie je na škodu veci, lebo mettá sa dá použiť ako dobrý uspávací prostriedok, ale pre kultiváciu by bolo predsa len dobré aby sme boli bdelí. Keď už teda sedím, môžem si zavrieť oči aby som sa mohol lepšie sústrediť. Uvedomím si ako sa mi nohy dotýkajú podložky, ako sedím. Môžem nohami trošku pohýbať aby som ten vnem zosilnil. Uvedomím si ako sa mi dotýkajú ruky navzájom alebo zo šatami. Všimnem si dotyk pier a chuť v ústach. Jemne sa nadýchnem a všimnem si pachy a vône ktoré sa nachádzajú v miestnosti. Na zlomok sekundy otvorím oči a všimnem si farby, tvary, svetlá, tiene a hneď zase oči zavriem. Započúvam sa do zvyukov, ktoré ku mne prichádzajú.

Takto si prejdem všetkých 5 zmyslov. Nakoniec si uvedomím celú svoju sediacu pozíciu a svoj zámer "chcem teraz nasledujúcich 10 minút venovať kultivácii dobrotivosti".

Zo svojej pokladnice životných spomienok si najprv vyberiem situáciu keď mi bolo dobre, keď som bol šťastný. Ide o reálnu situáciu, ktorú som naozaj niekedy v minulosti zažil, takže si nič nevymýšľam ani nenahováram. Táto situácia by mal byť jasná, bez veľkých ruchov a bez erotického podfarbenie. Predstavím si túto situáciu pred svojím vnútorným zrakom, predstavím si ju zo všetkými podrobnosťami, tak ako to vtedy bolo a chvíľu pri nej zotrvám. Všimnem si telesného pocitu, ktorý sa mi niekde v tele v súvislosti z touto situáciou vybavil. Ide o skutočný pocit pociťovaný TU a TERAZ! Nejedná sa teda o žiadnu sugesciu. Tento pocit si môžem pomenovať ako "Mier", alebo "Šťastie". Pocit šťastia si ponechám a situáciu, teda jej obraz nechám rozplynúť. Chvíľu zotrvám pri tomto pocite.

V pokladnici svojich životných skúseností si vyberiem vzpomienku na situáciu kedy som chcel niekomu urobiť niečo dobrého. Situáciu v ktorej som mal zámer niekomu pomôcť. Mohla to byť situácia kedy som chcel niekomu niečo podať, alebo som chcel pomôcť nastúpiť starému človeku do autobusu. Predstavím si pred svojím vnutorným zrakom túto situáciu v ktorej chcem "priskočiť a pomôcť". A snažím sa všimnúť si ten zámer pomôcť niekomu. Predstavím si túto situáciu pred svojím vnútorným zrakom, predstavím si ju zo všetkými podrobnosťami, tak ako to vtedy bolo a chvíľu pri nej zotrvám. Všimnem si telesného pocitu, ktorý sa mi nikede v tele v súvislosti z touto situáciou vybavil. Ide o skutočný pocit pociťovaný TU a TERAZ! Nejedná sa teda o žiadnu sugesciu. Tento pocit si môžem pomenovať ako "Prianie dobra", alebo slovami "Nech je tejto osobe dobre". Pocit šťastia si ponechám a situáciu, teda jej obraz nechám rozplynúť. Chvíľu zotrvám pri tomto pocite. Mám dva pocity, pocit šťastia a pocit dobrej vôle. Akoby som ich vo svojej mysli spájal do jedného pocity láskavosti a dobrej vôle. Vnútorne si silne želám "nech je mi dobre, nech sa mi darí, nech som šťastný" a zotrvám pri tomto pocite. Potom si predstavím všetky bytsoti predo mnou a celým srdcom im želám "nech sú všetky bytosti predo mnou šťastné, nech im je dobre. Všetky bytosti, malé, veľké, viditeľné, neviditeľné, blízke aj vzdialené až do nekonečna. Všetkým im želám, nech sa majú dobre."

Podobne si uvedomím bytosti za mnou, naľavo odo mňa, napravo odo mňa, podomnou, nadomnou. Túto predstavu sprevádzam komentárom v duchu "nech sú všetky bytosti predo mnou šťastné, nech im je dobre. Všetky bytosti, malé, veľké, viditeľné, neviditeľné, blízke aj vzdialené až do nekonečna. Všetkým im želám, nech sa majú dobre."

Seba samého si môžem predstaviť ako žiarivú guľu, ktorá vyžaruje dobrotivosť do všetkých smerov a svetov zo želaním "nech sú všetky bytosti predo mnou šťastné, nech im je dobre. Všetky bytosti, malé, veľké, viditeľné, neviditeľné, blízke aj vzdialené až do nekonečna. Všetkým im želám, nech sa majú dobre, nech sú šťastné."

Môžem si tiež predstaviť mne blízkych ľudí a im tiež poslať toto žiarenie dobrotivosti zo želaním, nech je im dobre, nech sa im darí, nech sú šťastné tieto osoby.

A na záver zaželám aj sebe, "nech je mi dobre, nech sa mi darí, nech som šťastný. Nech sú všetky bytosti šťastné, nech je im dobre. Sabbe sattá bhavantu sukhitatá". A zotrvám v tomto vyžarovaní tak dlho ako som si na začiatku určil. Po ukončení tejto meditácie si uvedomím dotyk z podložkou a všetkých 5 zmyslov tak ako som to urobil na začiatku a bez toho aby som čokoľvek menil na rozpoložení svojej mysle-rozhodnem sa-a robím to čo chcem.

Podrobný popis tejto meditáce nájdete v knihe Mirka Frýbu, Psycholgie zvládaní života-aplikace metody abhidhamma, Masarykova univerzita, Brno 1995, alebo v príslušnej buddhistickej literatúre, napr.: Buddhovy rozpravy sv.1, Dharma Gaia, Praha 1994.

Vskutku by nemalo zmysel hovoriť o utrpení bez toho aby sme nespomenuli cestu, ktorá z neho vedie von. Nemalo by zmysel hovoriť o dni bez toho aby sme spomenuli noc. A nemalo by zmysel hovoriť o zle, keby sme nehovorili o dobre a o tom ako ho kultivovať a ako sa k nemu dostať.

Žiak sa pýtal Majstra "čo môžem urobiť preto aby som bol osvietaný?" Majster povedal "asi toľko, koľko môžeš urobiť preto aby ráno vyšlo Slnko." Žiak z neskrývaným rozrušením povedal " ale načo sú potom tie dlhý hodiny cvičenia, načo je to všetko?" Pochvíli ticha Majster povedal "načo to je? aby si bol pripravený keď to Slnko bude vychádzať."

Hľadajte dobro, rozvíjajte ho a ono sa objaví.

Nadprirodzené a magické schopnosti ľudskej mysle

PaedDr.Martin Prodaj

V rozprávkach a bájach z celého sveta, počínajúc naším regiónom a končiac exotickými krajnami, sa vyskytujú bytosti, ktoré vládnu rôznym nadprirodzeným silám. Je jedno na ktorú stranu sa prikláňajú, či už sú to pomocníci dobra alebo zla, v každom prípade používajú mocnosti a sily nám nepochopiteľné, čudesné, z ktorých často krát ide až strach. Na druhej strane sú to však mocnosti, ktoré akoby nás vnútorne priťahovali. Predovšetkým tým čo dokážu, čoho sú schopní. Priznajme si to, nenapadlo nás aspoň raz uvažovať o tom aké by to bolo "keby". Keby sme aj my aspoň na chvílu, mohli mať veci naozaj plne pod našou kontrolu, aby sme aspoň na chvílu získali moc, ktorú má onen čarodejník, ktorý dokáže rozkazovať vetru a daždu a iným prírodným silám. Deti o tom snívajú stále a my v takých chvílach keď sme toho svedkami sa túžime tiež stať dieťaťom, v mysli ktorého sa ešte neobjavili oné nepríjemné bloky tohoto reálneho sveta , ktoré hovoria o tom čo je a čo nie je možné.

Posunieme sa trochu od rozprávok daľej, k oblasti, ktorá sa tvári o niečo vážnejšie. Možno trochu ako jej predstavitelia, ktorí sú vyhlasovaní za svätých mužov a podľa toho sa aj chovajú, potvrdzujúc svoj štatút výnimočnosti a dôveryhodnosti seba a svojho poslania. Tieto ich skutky a to si je potrebné veľmi pozorne všimnúť, však nie sú nikdy, za žiadnych okolností samoúčelové ale majú svoj hlboký význam, ktorý je docenený často krát omnoho neskôr. Tento fakt je natoľko dôležitý, že sa k nemu ešte vrátim.

Na konci tejto líne sa nachádza náš svet, zo vštkými jeho nedostatočnosťami a nedokonalosťami. Z našimi chybami a zvykmi. A z našimi túžbami. Viac alebo menej bláznivými. Viac alebo menej realizovateľnými. V mnohých ľudoch a v ich dušiach zostalo niečo z detstva, niečo z tej počiatočnej dôvery, niečo zo sily, ktorá ich núti hľadať možnosti a spôsoby ako prísť k niečomu rozprávkovému.

Chodili ste už niekdy po žeravom uhlí? Čítali ste už myšlienky niekomu cudziemu? Videli ste auru druhého človeka? Podnikli ste astrálne putovanie mimo vlastného tela? Nadviazali ste telepatické spojenie?

Akokoľvek toto všetko znie čudne, bláznivo, podozrivo a pre niekoho až zbytočne, určite by sa našlo zopár ľudí ktorý by vám odpovdali ÁNO. Odpovedali by áno a tak by vám potvrdili skutočnosť, že tzv. nadprirodzené schopnosti nie sú len výsadou rozprávkovýh bytostí a svätých mužov ale, zdá sa, že aj celkom obyčajných ľudí.

V kolíske duchovnosti ľudstva v Indii sa týmto silám hovorí SIDDHI, to je v jazyku sánskrt, v jazyku páli je to IDDHI. V našom kultúrnom kontexte sa týmto silám hovorí magické, nadprirodzené, nadnormálne. Keď si rozoberiem ono slovo nad-prirodzené, už samotný pojem naznačuje, že ide o niečo čo je hierarchicky nadradené bežným schopnostiam, ako napríklad kráčať, skákať, jesť, dvíhať veci zo zeme, pozerať sa, počúvať atď, to všetko je prirodzené. Chodiť po vode, po skle alebo žeravom uhlí a nezraniť sa, skákať do výšky 10 metrov bez tyče, piť jeden pohár mlieka po mnoho rokov dennne a byť zdravý ako ryba, dvíhať pár tonové breme ná bez zapotenia sa, poťažmo bez kontaktu s dvíhanou vecou, pozerať sa cez steny, vidieť čo sa deje na druhom kontinete, lietať, to všetko by sa dalo označiť ako nadprirodzené. Niektorí by to označili dokonca až za neprirodzené. Ale je to naozaj tak?

Ťažko odpovedať jednoznačne-čo človek to iný názor. Zoberme pre túto chvíľu v úvahu fakt, že dané schopnosti nie sú až tak nadprirodzené aby sme sa ich nemohli aspoň na chvílu dotknúť alebo neurobiť zopár krokov k ich rozvinutiu. Odstráňme na chvílu naše pochybovačné ja a aspoň na chvíľu sa pokúsme našu myseľ otvoriť skutočnosti, že to čo sa zdá neskutočné je celkom na dosah ruky, i keď hneď treba podotknúť, že niekedy sa bude treba poriadne natiahnuť.

Rozvoj svalovej hmoty u športovca-kulturistu podlieha určitým zákonitostiam a pravidlám, vďaka ktorým, keď ich naozaj dodržiava, dosahuje dobré športové úspechy. Tieto úspechy však môže dosahovať budď na poli športovom alebo v krčmových bitkách. A tu sme konfrontovaný v súvislosti neobvyklých schopností s veľmi dôležitým aspektom, totiž s etikou ich použitia. Skrátka a dobre, pre rozvoj iddhi sú dôležité nasledovné tri veci:

A) etická základňa, na ktorej sú rozvíjané

B) technika prevedenia a

C) účel ich použitia

Nie nepodobná je situácia z magickými schopnsťami mysle. Ich rozvoj a kultivácia tiež spočíva na nejakých základoch a zákonitostiach, ktoré keď sú dodržiavané, sú ako semienko zasadené do pôdy a starostlivo ošetrované, prinesú svoju úrodu. Pozrime sa teda na tieto zásady podrobnejšie.

Začiatkom 90. rokov sa u nás objavilo množstvo systémov či už náboženských, meditačných a spirituálnych, ktoré vo väčšej alebo menšej miere, z rôznych dôvodov, ponúkali prípadným záujemcom o duchovno tiež akúsi "ochutnávku" zo zakázaného ovocia. Týmto zakázaným ovocím mali byť nadprirodzené alebo špeciálne schopnosti. Zo všetkých by som snád vymenoval systémy Modrá alfa, Zlatá mysl alebo Silvova metóda ovládania vedomia. Sú to systémy ktoré fungujú-aj keď ich je možné používať pre rôzne viac či menej etické účely. Silvova metóda napr. ponúka na záver kurzu nácvik, tréning schopnosti diagnostikovania a liečenia človeka na diaľku. Na tom by nebolo ešte nič čudné, čo však začína byť naozaj zaujímavé, že ako podklad pre toto diagnostikovanie sú použité len minimálne informácie, ako je meno, vek, adresa. Z týchto informácií môže diagnostik intuitívne vyčítať ako daný človek vyzerá, aké má zdravotné problémy, v akom rodinnom prostredí žije, akú má prácu a ešte mnoho daľšieho. Materiály Silvovej metódy úvádzajú že 100% presnosť diagnostik dosiahne po spracovaní asi 500 prípadov. Vlastné pozorovania autora naznačujú, že 80% presnosť je možné dosiahnuť po diagnostikovaní asi 60 prípadov. Tieto údaje sú však len informatívne a u každého človeka môžu byť rozdielne. Nebudem presne popisovať danú techniku, na to by som skôr doporučoval navštíviť celý kurz kde záujemca, keď chce, si môže overiť túto aj iné techniky.. My sme sa však chceli pozrieť na určité zásady alebo podmienky, ktoré sú podstatné pre rozvoj týchto schoopností.

Myseľ, ktorá je sústredená a dokáže zotrvávať na danom predmete, vo vyššie spomenutom prípade je to daný diagnostikovaný prípad, je prvým predpokladom aby sme napríklad mohli pracovať z intuitívnymi informáciami. V prípade využitia intuície platí pravidlo, že po vnútorne položenej otázke, prvá odpoveď, ktorá sa nám v mysli objaví je pravdivá. Má to však jeden háčik. Naša myseľ je veľmi nepokojná a nedokáže zotrvávať na jednom mieste dostatočne dlhú dobu, preto sa nám do pôvodne príjmanej intuitívnej informácie miešajú zbytočné predstavy, idee, spomienky a podobne. Skrátka náš príjem je kazený informačným šumom a náš príjmač nie je dobre naladený, čo spôsobuje nepresnosť prijatých informácií. Takže kultivácia mysle na jeden (meditačný) predmet je prvou podmienkou. Označenia ako "vyčistiť mysel, vytvoriť vnútorný priestor, sústrediť sa" a mnohé iné označujú už spomenutú skutočnosť že myseľ je potrebné sústrediť na jeden predmet. K tomuto slúžia mnohé meditačné spôsoby a metódy, ktorým sa však teraz nebudem venovať.

Väššina systémov na tomto mieste končí a kultivácia magických schopností je odkazovaná do akýchsi ezoterických oblastí prislúchajúcich len zasväteným, alebo, v dnešnej dobe, dobre platiacim. V Indii, 2500 rokov dozadu sa narodil človek, ktorý po dlhom spirituálnom putovaní dosiahol cieľ najvyšší-oslobodenie od všetkého utrpenia, oslobodenie od chtivosti, nenávisti a zaslepenosti-dosiahol Osvietenie a stal sa Buddhom. Buddha vo svojom vyššom učení- Abhidhamme venoval pozornosť aj magickým schopnostiam. A čo o týchto schopnostaich hovorí Slovo Buddhovo?

"Ak je takto cvičená, rozvíjaná, často opakovaná a zdokonalovaná všímavosť zameraná na telo, až je s ňou žiak dôverne oboznámený, a stane sa mu prostriedkom i základom, potom môže očakávať desatoro výsledných dobrodení:

1. Ovláda príjemné a nepríjemné, nepríjemné ho nemôže premôcť,ale ho prekoná hneď pri jeho vzniku.

2. Ovláda strach a úzkosť, strach a úzkosť ho nemôžu premocť, ale ich prekonáva hneď pri ich vzniku.

3. Znáša chlad a horúčavu, hlad a smäd, vietor a slnko, ako aj útoky komárov, ovádov a plazov, trpezlivo znáša zraňujúciu a zlovôlnu reč. Vydrží telesné bolesti, keď ho prepadnú, aj keď sú prenikavé, ostré, trpké, odporné, nepríjemné a životu nebezpečné.

4. Podľa svojej vôle dosahuje bez obtiaží 4 vhrúženia (džhána), ktoré očisťujú myseľ a už pôsobia sťastie.

Šesť psychických síl (abhiňňá)

5. Dosiahne rôzne magické schopnosti (iddhi-vidhá)

6.Nebeským uchom (dibba-sota) očisteným, nadľudským, môže počuť oba druhy zvukov, nebeské aj pozemské, vzdialené aj blízke.

7.Svojou myslou poznáva myseľ iných bytostí (parassa-četoparija-ňána), iných osôb.

8.Získa spomienky na svoje minulé zrodenia (pubbe-nivás-ánussati-ňána)

9.Nebeským okom (dibba-čakkhu), očisteným nad ľudským, môže vidieť ako bytosti miznú a znovu sa objavujú, nízke aj vznešené, krásne aj ohyzdné, šťastné aj nešťastné, vidí ako sa bytosti znovuzrodzujú podľa svojich skutkov.

10.A po vyhasnutí pudových vplyvov (ásava-khaja)pozná už v tomto živote čisté a bezchybné oslo bodenie mysle, oslobodenie múdrosťou. (Nyanátiloka, 1906).

V zbierke veršov Dhammapada sú uvedené ešte iné nadprirodzené schopnosti ako levitovanie, chôdza po vodnej hladine, prechádzánie cez pevné prekážky atď.

Kto chce tieto sily získať mal by rozvíjať tzv. podklady magických schopností, sú to tieto:

1.Kultivácia sústredenia zámeru (chanda-samádhi).

2.Kultivácia sústredenia mysle (čitta-samádhi).

3.Kultivácia sústredenie energie alebo opakova nia (virija-samádhi).

4. Kultivácia sústredenia preskúmavania (vimamasa-samádhi).

Než si skúsime objasniť jednotlivé podklady magických schopností, pripomenme si, že tieto, za prvé nevznikajú vo vzduchoprázdne, ale v určitom kontexte kultivácie mysle, za druhé všetky vyžadujú metodickú kultiváciu, za tretie všetky sú vždy používané k dobrým alebo zlým účelom. Už sme spomenuli tri podmienky ktoré majú zásadnú úlohu pri kultivovaní iddhi, z didaktických dôvodov sa k nim ešte raz vrátim. Jedná sa predovšetkým o:

A) etickú základnu na ktorej sú rozvíjané (síla)

B) techniku prevedenia a zručnosti sústredenia (panča-vasiyo)

C) účel ich použitia (panna plus sila)

Ad A) Sústredenie mysle nie dosť dobre možné kultivovať vtedy keď nás prenasledujú výčitky vlastného svedomia či druhých ľudí keď sme nejednali eticky. S toho dôvodu je etický tréning kľúčovým aspektom kultivácie iddhi-pada

Kultivácia sústredenia na zámer. Zámer by sa dal definovať ako tendencia mysle "nakláňať sa" určitým smerom, je to vlastne intencionalita, ktorá dáva našemu jednaniu smer. Zámer ako taký je veľmi subtílny a preto je nutné mať vyvinuté dostatočné sústredenie aby sme ho mohli zachytiť. Existujú dva druhy zámeru. Najviac uchopiteľný a ešte pomerne ľahko zastihnuteľný je zámer, ktorý sa objavuje, povedzme, pred pohybom našej ruky, ktorý je manifestovaný ako ideomotorická predstava, ktorá sa v mysli objavuje krátko pred samotným úkonom, čo je zhruba 2-5 sekúnd.

Ak ste si niekedy na Vianoce zapálil prskavku a chvíľu ste ju pozorovali, možno ste si všimli, že kúsky horčíka potom ako odletia od tela prskavky vytvárajú na konci svojej dráhy niečo ako malý záblesk, ktorý sa podobá malej hviezdičke alebo ligotajúcemu sa zrnku piesku. Tento záblesk je veľmi rýchly a trvá veľmi krátko. A zrovna tak je to aj zo zámerom, ktorý je už ťažšie uchopiteľný a predchádza už spomenutej ideomotorickej predstave. A ako ho kultivovať? Koncentrácia sústredenia na zámer spočíva v sústredení a opakovaní danej intencionality ( napr. vykročiť, najesť sa, vystúpiť, natiahnuť ruku, sadnúť si). Práve sústredenie sa na ten okamžik, ktorý predchádza danému činu je možné označiť ako sústredenie sa na kultiváciu zámeru. Túto schop nosť tiež môžem rozvíjať tak, že si večer pred zaspatím, keď už ležím, vnútorne dám zámer, že sa ráno chcem zobudiť o 7:30 hod. A ráno po prebudení si to môžem hneď overiť, nakoľko bol môj zámer jasný a či sa splnil. Pri kultivácii zámeru je treba zdôrazniť dôležitosť dvoch vecí. Je to schopnosť sústredenia alebo zotrvávania na danom predmete, ale predovšetkým je to rozvoj a kultivácia etického jednania. Vaša myseľ musí byť schopná v každom okamžiku rozoznať čo je dobré a zlé, čo je etické a čo nie. Prečo?

To bolo tak. Raz bol človek, ktorý dostal tieto schpnosti do daru od bohov. Bol na cestách a raz sa zastavil na lúke aby si odpočinul."Keby som tu tak mal jedlo a pitie", zahorekoval pútnik. Zablyslo sa, zahrmelo a okolo neho bolo pitia a jedla od výmyslu sveta."Keby som tak mal pohodlnú posteľ aby som si oddýchol." Zablyslo sa, zahrmelo a posteľ bola tu. Vtedy pútnikov zrak padol na les a hneď v ňom skrsla obava. "Čo keď príde tiger a zožerie ma?" Zablyslo sa, zahrme lo, prišiel tiger a pútnika, presne podľa jeho želania zožral. Už teda viete prečo je dôležité mať jasno ohľadne etického a neetického jednania, ohľadne dobrého a zlého? Aby sa vaše schopnosti neobrátili proti vám.

Kultivácia sústredenia mysle spočíva v sústredení sa na určité stavy mysle. Čo to znamená si môžeme ukázať na nasledujúcom príklade. Predstavte si, že si v spomienkach vyvoláte nejakú situáciu, ktorá sa reálne stala a pri ktorej ste pociťovali šťastie, bolo vám proste dobre. Mala by to byť situácia skôr pokojná bez veľkého ruchu a zhonu, napríklad prechádzka po lese. Vyvolanie tejto spomienky vám niekde v tele vyvolá prislúchajúci pocit, ktorý ste vtedy pociťovali, môžete si to všimnúť-ten pocit je skutočný. Vaša myseľ je teraz naplnená pocitom šťastia. A pokiaľ budete dostatočne zotrvávať pri tomto pocite a kultivovať práve tento stav mysle, po dostatočne dlhom čase by sa mohol stať mohutnosťou, ktorú by pokojne niekto mohol nazvať nadprirodzenou a ktoru by napríklad bolo možné ovplyvňovať chovanie druhých ľudí alebo zvierat ( čo sa napríklad na Srí lanke aj využíva) .V tejto súvislosti však treba dôrazne pripomenúť, že myseľ by sa mala plniť len pozitívnymi stavmi, ktoré prinášajú úžitok vám aj všetkým bytostiam okolo vás. Ak budete sústrediť svoju myseľ na zlosť a nenávisť, prípadne na iné negatívne stavy, môže vám priniesť veľa utrpenia. Už sám Buddha povedal:" Nepoznám na svete takú vec ktorá, nekultivovaná, nerozvíjaná, nečistená-dokáže priniesť toľko utrpenia ako ľudská myseľ. A tiež nepoznám na svete takú vec, ktorá rozvíjaná, kultivovaná, čistená- dokáže priniesť také blaho a šťastie ako ľudská myseľ." Ak budete pracovať z magickými schopnosťami, majte to stále na pamäti!

Sústredenie mysle na určitý meditačný objekt je cestou ako sa dopracovať k hlbokým meditačným pohrúženiam tzv. džhánam, ktoré sú podmienkou na kultivovanie iddhi-páda. Dosiahnutie džhány je zase podmiené, ako už bolo vyššie spomenutí, kultiváciu etického tréningu. Takže aj tu platí-všetko zop všetkým súvisí.

Kultivácia sústredenia energie je sústredením, ktoré spočíva predovšetkým v rozhodnosti a vytrvalosti, ktoré sa prejaví hlavne ako výdrž pri opakovaní i po neúspechu. Tiež je to opakovanie meditačného tréningu v ktorom kultivujem sústredenie samotné tým, že meditujem prividelne každý deň. Každé opakovanie určitej činnosti vedie k rozvíjaniu tejto magickej základne. K tomu snáď len treba dodať že opakovanie (asevana-paccaya) je neoddeliteľnou súčasťou všetkých štyroch jednotlivých podkladov.

Kultivácia sústredenia preskúmavania spočíva v schopnosti mysle preskúmať príčiny dosiahnutia rôznych stavov mysle aj daných magických schopností. Dalo by sa to tiež chápať ako položenie si otázky: čo viedlo k danému stavu, ako som ho dosiahol ?

Ocitli sme sa na konci našeho zoznamu podkladov rozvoja magických síl. Určite by sa dalo ešte mnoho o tejto téme hovoriť. Chcem sa však vrátiť na začiatok, kde boli spomenutí rôzny svätý muži a ich zázraky. Tieto bytosti sú daľeko od takých nepekných stavov mysle ako je chtivosť, nenávisť, agresia, závisť, žiarlivosť, chamtivosť. Ich myseľ je čistá ako diamant a ich činy nie sú motivované žiadnymi zištnými dôvodmi. Preto sú šťastní. Z magickými silami je to ako z ohňom je to dobrý sluha ale zlý pán. Oheň však spôsobí zranenia, ktoré sa liečia ľahko. Ľahko v porovananí s tým čo môžu napáchať ku zlu použité magické sily. Ak vás vaše usilovné cvičenie privedie k takýmot schopnostiam a budete váhať nad tým ako ich použiť, spomnťe si na pútnika na lúke, ktorému sa splnili všetky jeho želania.

Techniky sloužící ke kultivaci mysli

Karel Hájek

I relativně klidná každodenní mysl mění neuvěřitelně rychle předměty vědomí. Principem technik soustředění je nabídnout hbité mysli jeden jediný, příjemně prožívaný předmět tak, aby u něho spočívala co nejdéle. Pokud dlení mysli u jednoho vybraného předmětu přetrvává delší dobu, není zaplavena množstvím myšlenek, pochybností, obav a strachů. Dochází pak k jejímu zklidnění a postupně i k navození somatického klidu. Aby tyto techniky mohly pomoci v emancipaci od strachu a úzkostí, musí být předem nacvičeny. Většinu technik je možno trénovat po úvodním zacvičení jako součást každodenní psychohygieny. V různém kulturním a ideovém kontextu jsou využívány rozmanité techniky či postupy vedoucí k soustředění mysli. Jejich odlišnost, pomineme-li jejich náboženský kontext, spočívá především v rozdílném předmětu, na nějž se mysl soustřeďuje. U nás je nejrozšířenější modlitba, v níž se přes slova nabitá významem vztahuje mysl modlícího k Bohu. Tento princip je využit nejen v křesťanství, ale i v jiných náboženstvích (např. mantram, přinesené k nám z Indie, je "Hare, hare Krišna, hare"). Oku může být nabídnuta celá řada předmětů. Zde uveďme jako příklad plamen svíce, kruhové obrazce různých barev apod.

Jako konkrétní příklad uvedu předmět z oblasti tělesné, neboť takový předmět je vždy reálně dostupný pozorování. Je jím místo buď na nosních otvorech, kde sledujeme narážení vzduchu při nádechu a výdechu na sliznici nosu, anebo v břišní oblasti, ve které jasně rozlišujeme, jak se při nádechu břišní stěna rozpíná a při výdechu klesá. Volba a rozhodnutí, jakému místu dát přednost, závisí na každém jednotlivci. Obecně lze doporučit kritéria výběru - příjemnost, zřetelnost pozorování. Takto zvolené místo pozorování nazvěme primárním předmětem pozorování. Během doby cvičení se kvality primárního předmětu mění, ale to není již důvodem pro jeho změnu. V této kapitole je dále podrobněji popsáno jen pozorování břišní stěny. Pro lepší navedení na místo sledování pohybů břišní stěny při nádechu a výdechu si je možno lehnout, položit dlaň mezi solar plexus a pupek. Po rozlišení pohybu v tomto konkrétním místě dejte ruku pryč a uvědomte si, zda pocit zdvíhání a klesání břišní stěny ještě sledujete. Po tomto úvodním cvičení, v němž jste si našli předmět pozorování pro kultivaci soustředění, zjednodušeně popišme hlavní body této praktické metody (není bez zajímavosti, že vychází z Buddhova učení a je prověřena stoletími):

I. Sednu si do pozice na zemi nebo na židli s rovnými zády bez opory. Napnu ruce nad hlavou, pak je volně spustím do klína. Zavřu oči a povolím zbytečně napjaté svaly na zádech, aniž by se však pozice zhroutila. Rozhodnu se deset minut zůstat v této pozici bez pohybu.

II. Zvolím standardní primární předmět pozorování v břišní oblasti, který jsem si našel v úvodním cvičení. Všímám si, co se v místě pozorování děje.

III. Připojím komentář, který popisuje pozorované jevy primárního předmětu po celou dobu jejich trvání (ZDVIHÁNÍ, ZDVIHÁNÍ,.. KLESÁNÍ,KLESÁNÍ,....)

IV. Ostatní jevy, na které mysl přeskočí, označuji slovy PORUCHA, VYRUŠENÍ a trpělivě se vracím k primárnímu předmětu pozorování. Při návratu pomáhá otázka: KTERÁ FÁZE BĚŽÍ, ZDVIHÁNÍ NEBO KLESÁNÍ? Připojuji komentář (viz bod III.) až v případě, jsem-li si jist, jaká fáze běží.

V. Po vypršení doby, po kterou jsem se rozhodl trénovat soustředění mysli, se rozhodnu ukončit cvičení následovně: Vnitřně si vyslovím rozhodnutí "KONČÍM TOTO CVIČENÍ!", poté ještě pozoruji posledních deset nádechů a výdechů a vnitřně odpočítávám "ZDVIHÁNÍ,ZDVIHÁNÍ.....DESET, KLESÁNÍ, KLESÁNÍ.... DEVĚT, ZDVIHÁNÍ, ZDVIHÁNÍ.....OSM, KLESÁNÍ, KLESÁNÍ....SEDM,.... až dopočítám.... ZDVIHÁNÍ,ZDVIHÁNÍ.....DVA, KLESÁNÍ, KLESÁNÍ....JEDNA." Pak si uvědomím dotyk těla se židlí, celou tělesnou pozici, otevřu oči a pomalu se rozhýbám.

Toto cvičení je možno prodlužovat podle libosti, pravidelně trénovaní dokáží sedět i hodinu bez hnutí. Po nacvičení této techniky a jejím pravidelném opakování, např. jednou denně ve stejný čas na stejném, nerušeném místě, získává jedinec schopnost se lépe soustředit na jiné předměty jeho činnosti i v běžném životě. Kdykoliv, i v ohrožující situaci, má možnost se stáhnout na primární předmět pozorování a zajistit si tak prožitkový odstup, který umožní lepší zmapování situace a zvýší pravděpodobnost jejího zvládnutí. Soustředěním na primární předmět se lze odříznout od neustále se vracející myšlenky strachu a dosáhnout tak zklidnění. Meditace všímavosti a vhledu Meditace všímavosti a vhledu je jednou z technik pocházející z Buddhova učení. V kontextu spirituální cesty má různé cíle, avšak zde vybíráme popis této techniky v souvislosti s osvobozením od prožívání strachu a úzkosti. Pro zájemce, kteří by se chtěli seznámit s technikou podrobněji, mohu doporučit texty in Frýba (1996) a Mahási (1993). Instrukce navazuje na výběr primárního předmětu pozorování a na postup kultivující soustředění popsané v kapitole 5.5.4.1., zjednodušeně však návaznost na tuto techniku alespoň stručně uvedeme:

I. Sednu si do pozice, v které setrvám po dobu pozorování se zavřenýma očima a bez pohybu.

II. Zvolím standardní primární předmět pozorování, jímž je sledování jevů nádechu a výdechu v konkrétním jediném místě.

III. Připojím komentář, který popisuje jevy primárního předmětu (při pozorování břišní stěny ZDVIHÁNÍ, ZDVIHÁNÍ,.. KLESÁNÍ,KLESÁNÍ,....; při pozorování narážení vzduchu na nosní otvory NÁDECH, NÁDECH,.. VÝDECH, VÝDECH,....)

IV. Ostatní jevy označuji jako PORUCHA, VYRUŠENÍ a vracím se k primárnímu předmětu. Tuto formu označování je nutno trénovat do té doby, až cvičící setrvá průměrně 5 až 6 nádechů a výdechů na primárním předmětu bez přesunu pozornosti na jiný jev. Následující instrukci meditace všímavosti a vhledu lze provádět až po splnění této podmínky! V. Ostatní jevy nejsou již poruchou, vyrušením, ale stávají se sekundárními předměty pozorování. Označuji je prvním slovem, které mne napadne a dobře vyjadřuje pozorovaný jev. Po popsání jevu se vracím vždy k primárnímu předmětu pozorování a připojím komentář jako v bodě III. Sekundární předměty komentuji následujícím způsobem: a) Zjistím-li, že pozornost sklouzla z primárního předmětu k tělesnému pocitu např. v krku. Pozoruji tento konkrétní pocit - jaká kvalita je nejvýraznější, následně popisuji např. "SEVŘENÍ." Vzdám se jakýchkoliv dalších myšlenkových asociací! A vracím se zpět k primárnímu předmětu. Při návratu pomáhá otázka: "Která fáze běží, zdvihání nebo klesání?" Připojuji komentář (viz bod III.) až v případě, jsem-li si jist, jaká fáze dýchání běží. Podobným způsobem označuji i další kvality v ostatních smyslových kanálech: Pokud je pozornost odvedena od primárního předmětu ke konkrétnímu zvuku, resp. k déle trvající směsici zvuků, pak komentuji: "ZVUK", resp. "SLYŠENÍ, SLYŠENÍ,..." Vyskočí-li před vnitřním zrakem nějaký obraz, rozběhne-li se sled obrazů či upoutá-li pozornost světelný podnět přes zavřená víčka, označuji: "OBRAZ" nebo "VIDĚNÍ, VIDĚNÍ... (jestliže podnět trvá delší dobu)". b) Převáží-li u pozorovaných jevů či myšlenkových obsahů jejich příjemná či nepříjemná kvalita, mohu rozlišovat toto cítění i komentováním: "PŘÍJEMNÉ CÍTĚNÍ" nebo "NEPŘÍJEMNÉ CÍTĚNÍ". c) Když si zjistím, že v určitém okamžiku byla mysl jako celek v určitém rozpoložení (neklidná, roztěkaná, soustředěná, vyrovnaná) nebo pod vlivem určité motivační tendence (chtivost, nenávist, přání dobra, štědrost), pak i takový stav mysli označím: "NEKLIDNÁ MYSL", "CHTIVÁ MYSL" atd. d) Jestliže si povšimnu, že místo pozorování primárního předmětu se mysl zapletla do myšlení či představování, ať je jakkoliv přitažlivé nebo hrůzostrašné, směřuje do minulosti nebo do budoucnosti, pouze jej označím: "MYŠLENÍ","PŘEDSTAVOVÁNÍ", "VZPOMíNÁNÍ", "PLÁNOVÁNÍ" apod. Trpělivě se vracím ke skutečnosti, k primárnímu předmětu pozorování. Nesnažím se domýšlet obsahy nahánějící strach ani uvolňující. Stále si udržuji odstup od sekundárních předmětů. Nedaří-li se mi vracet se z jednotlivých obsahů myšlení k primárnímu předmětu pozorování, jedná se o nízkou úroveň soustředění, a proto se mohu rozhodnout přejít na techniku kultivace soustředění viz body II. až IV.

Kultivace mysli pomocí meditace všímavosti a vhledu má svůj postupný vývoj, v němž jsou rozvíjeny důležité schopnosti mysli umožňující přímo zjistit zákonitosti popsané v úvodu kapitoly 5.5. Hlavní praktický význam této metody spočívá především ve vytváření vhodných podmínek pro vhled do vlastní životní situace. Děje se tak na základě elementární analýzy jevů. Rozklad určitého stavu, např. emočního komplexu na jednotlivé procesy, ať tělesné (svírání, mrazení, tlukot apod.) nebo mentální (myšlení na neúspěch, představování si ohrožující situace atd.) oslabuje jeho prožitkovou sílu, přetrhává jeho nárůst. Prožitková významnost primárního předmětu pozorování, která vznikala během hodin nácviku soustředění, udržuje při meditaci všímavosti a vhledu důležitý odstup od sekundárních předmětů. Díky tomuto odstupu je možno sledovat i emočně nabité děje, např. bezmocnost změnit nepříjemný stav je pouze dalším pozorovaným jevem mající svůj počátek, trvání a konec, nikoliv zdrojem dalších černých myšlenek či důvodem pro suicidní jednání. Ze stanoviště prožívané skutečnosti, jež je zajištěno pozorováním primárního předmětu, lze rozpoznat, co je jen neskutečným výplodem úzkostné mysli. Meditačně kultivovaná mysl dokáže také v prožívání rozlišovat skutečnost od jejího označování, uvidět přímo jednotlivé vzájemné podmiňování jevů a dojít k prožitkovému poznání pomíjivosti všeho skutečného. (Naposledy zmíněné poznání pak přináší úlevu v jistotě, že i ta nejhorší situace jednou skončí.) Toto jsou jen ilustrující zlomky vědění, k němuž může meditující dospět sám a které jej vede na cestě od utrpení ke štěstí.

Iná cesta vedie k svetskému prospechu iná cesta vedie k Nibbáne.

Dhammapada v.75

Existuje prístupové sústredenie (upáčara samádhi), ktoré sa probližuje 1.džháne ale nedosahuje ju. Daľej nasleduje plné sústredenie (apaná samádhi), ktoré je prítomné vo všetkých džhánach, je dosiahnuté pokiaľ je dočasné zastavené činnosť 5 zmyslov a dočasné potlačených 5 prekážok. V džhánach sú postupne prítomné tzv.džhán-anga:vitaka, vičára, sukha, píti ekaghatá a na konci upekhá vo 4.džháne

4O meditačných predmetov, tak ako o nich hovoril Buddha:

Tento výpočet je taktiež možné nájsť aj vo Visuddhi Magga-The Path of purification od Buddhagosu

a) 10 KASINA:1)vzduch, 2)zem, 3)voda, 4)oheň, 5)modrá, 6)žltá, 7)červená, 8)biela, 9)svetlo, 10)priestor-všetky 4. džhány

b) 1O ASUBHA: desať mŕtvol v rôznom štádiu rozkladu:1)zdurené, 2)premodralé, 3)hnijúce, 4)rozdelné na kusy, 5)rozožrané na kusy, 6)v kusoch rozhádzané, 7)zohavené a rozhádzané, 8)skrvavené, 9)zamorené červami, 10)kostra-1.džhána

c) 10 rozjímaní (anussati) s nasledujúciám predmetom: 1)Buddha, 2)Dhamma, 3) sangha, 4)mravnosť, 5)štedrosť, 6)dévovia, 7)utíšenie, 8)smrť-prístupové sústredenie súčasne s 9)zo všímavosťou zameranou na telo (kájagátasati)-1.džhána a 10)zo všímavosťou zameranou na dýchanie (anapánasati)-4.džhány

d) 4 božské stavy mysle: 1)mettá, 2)karuná, 3)muditá-3.džhána 4)upekhá-4.džhána

e) jedna predstava: predstava odpornosti hmotnej potravy-prístupové sústredenie

f) jeden rozbor: analýza 4 elementov: 1)extenzia, 2)kohézia, 3)teplo, 4)pohyb s ohľadom na ich zvláštne rysy-prístupové sústredenie

g) 4 arúpa džhány:1)oblasť nekonečnosti priestoru, 2)oblasť nekonečnosti vedomia, 3)oblasť ničoho, 4)oblasť ani vnímania ani nevnímania-nasledujú po 4.džhánach

Vhodnosť meditačného predmetu sa vyberá podľa temperamentu, je týchto 6 druhov temperamentu:

1) vášnivý t.(rágačarita):asubha a 32 častí tela

2) nenávistný t.(dósačarita):brahmavihára a farebné kasina

3) nevedomý t.(móhačarita):

4) zbožný t.(saddháčarita):premietanie o Buddhovi

5) intelektuálny t.(boddhičarita):smrť, skľudnenie, odpornosť potravy, 4 elementy

6) diskurzívny t.(vittakačarita): Kontemplovanie o Buddhovi, mettá, kajágatasati,maranánusati sú vhodné pre všetkých bez ohľadu ne temperament.

Pri meditácii sa môže zaútočiť adepta 1O armád Máry-Zlého:

1) zmyslová túžba (káma),

2) skleslosť (arati),

3) hlad a smäd (khuppipása),

4) chtivosť (tanhá),

5) strnulosť a malátnosť (thína-midha),

6) strach (baja),

7) pochybnosť (viččikičhá),

8) pokrytectvo a tvrdohlavosť (makha, thambha),

9) zisk, chvála, nečestne nadobudnutá sláva,

10) sebechvála a opovrhovanie druhými (attuakamsaná, paravambhaná)

Päť metód prekonávania zlých myšlienok:

Keď pri nejakej predstave predmetu žiakovi vznikajú zlé, zhubné myšlienky spojené z chtivosťou alebo nenávisťou a zaslepenosťou, tak postupuje nasledovne:

1. Najprv sa snaží získať k danému predmetu iné predstavy, ktoré sú dobré a blahodárne.

2. Ak sa to nedarí, uvažuje o zhubných následkoch takto: "Sú to naozaj zlé myšlienky prinášajúce skazu a utrpenie."

3. Ak to nepomáha zámerne odvracia od týchto myšlienok pozornosť a ignoruje ich.

4. Keď ani to nepomáha, zisťuje príčiny vzniku a zloženie týchto zhubných myšlienok.

5. A ak ani to nevedie k úspechu, tak zo zaťatými zubami a jazykom prititsknutým k ďasnu, celou silou svojej mysli potlačuje a premáha tieto zhubné myšlienky.

O smrti a umieraní
Martin Prodaj 
Položme si otázku, má vôbec význam, má zmysel, hovoriť v dnešnej dobre o smrti, o umieraní, u konci života? Má to zmysel aj vtedy, keď sa smrť stáva našou denou potravou, ktorou nás kŕmia masovokomunikačné prostriedky? Myslím že, odpoveď na dané otázky je jednoznačne áno. Prečo? Nuž preto, že to čo sa okolo nás nazýva smrťou je len slabým odvarom toho čo smrť a proces umieranie skutočne znamená. Toto konečené mystérium ľudského života sa začína stávať tabu a vytráca sa z neho akákoľvek spiritualita, ktorá dávala ukončeniu ľudského života nový, transcendentálny zmysel. Zmysel, ktorý daľeko prekračuje hranice nedokonalého ľudského tela a dotýka sa svetov, ktoré ľudskú bytosť presvedčujú o zmysluplnosti jeho existencii. Pretože človek, ktorý v hodine smrti stratí pocit zmysluplnosti jeho života, sa podobá úbožiakovi, ktorý ochrnutý na celom tele nedokáže dať najavo svetu že žije, že je smädný či hladný, že túži po blízkosti druhého človeka. Preto má zmysel hovoriť o poslednom úseku cesty ľudských bytostí a dostať smrť a umieranie na miesto ktoré jej v celistvosti ľudského života patrí a v minulosti aj patrila.

            V časoch dávnej minulosti sa ľudia snažili pochopiť čo smrť znamená pre nich a pre spoločenstvo v ktorom žili. Smrť bola ukončením života, nenávratnou stratou, definitívnym koncom. Strata člena rodiny bola nesmiernou tragédiou, z ktorou sa bolo treba dlho vyrovnávať. Koniec koncov tak ako je to aj v dnešnej dobe. Samozrejme, že človek sa v prevažnej miere nikdy nedokázal zmieriť zo svojou vlastnou konečnosťou a hľadal všemožné postupy ako sa smrti vyhnúť. Začal zdokonalovať prostriedky vedúce hlavne k zachovaniu zdravia, pretože zistil, že mnoho ľudí zomiera na rozličné choroby alebo úrazy. A skutočne, ako štatistiky ukazujú veda a medicína postupom času naozaj začali predlžovať ľudský život stále viac a viac. A je pravdepodobné že tento trend bude ešte dlhú dobu pokračovať. To však nerieši konečný dôsledok akéhokoľvek, aj medicínskymi prostriedkami predlženého života. Jeho konečnosť. Definitívnosť posledného úseku životnej cesty musela byť a určite aj je, desivá. Človek odchádza z tohto sveta a niet ničoho čo by si zo sebou mohol zobrať. Ako na svet prišiel tak aj odcháza. Všetko na čom pracoval musí nechať ladom ako pole, kde sa už neorie a nikdy orať nebude. Možno predpokladať, že práve táto desivosť bola tým , čo nútilo človeka hľadať a nájsť niečo, čo ho bude presahovať, čo zostane aj po smrti jeho fyzického tela? Možno predpokladať, že práve tento fakt, táto skutočnosť bola tým, čo viedlo k človeka k tomu aby vytvoril náboženstvá? Aby vytvoril systémy, ktoré hovoria o tom že, pozemskou existenciu sa tento život nekončí? Ťažko povedať ako to v skutočnosti bolo. Možno súčasne z uvedomením si svojej konečnosti si človek uvedomil aj potrebu niečoho čo ho bude presahovať, transcendovať. Zistiť pravdu v tomto prípade nie je až tak podstatné. Čo však bolo veľmi dôležité, bola úľava, ktorú ľudia pociťovali keď zistili, uverili tomu, že existuje niečo “po”. Bolo to, akoby ten náš ochrnutý znovu začal rozprávať, pohybovať sa jesť a piť.

            Tu sa k slovu dostávajú náboženské systémy, ktoré ponúkajú rozličné pohľady na túto oblasť. Skúsme sa na ne pozrieť.

            Židovsý rabín šiel do synagógy, aby sa tam modlil a učil. Behom jeho neprítomnosti zomreli jeho dvaja synovia. Jeho žena ich prikryla plachtou, a keď rabín prišiel na konci sabbatu domov a pýtal sa na synov, povedala: “Sú na ceste.”

            Potom priniesla mužovi jedlo na stôl, a keď sa rabín najedol, pýtal sa znovu svojej ženy: “Kde sú moji synovia-kam odcestovali?”

            Žena mu odpovedala: “Pred mnohými rokmi prišiel nejaký muž a dal mi niečo do úschovy. Teraz prišiel znovu, aby si to odniesol. Ja som mu to vrátila. Bolo to správne rabbi, že som tak jednala?”

            Židovský učiteľ povedal: Kto niečo dostal do úschovy, musí to vrátiť kedykoľvek si pre to majiteľ príde.”

            “Presne to som urobila” odpovedala matka oboch synov. Potom zaviedla rabína do hornej izby ich domu. stiahla plachtu a ukázala mu oboch mŕtvych synov.

            Tu sa rabín rozplakal. Jeho žena ho však vzala za ruku a hovorí mu: “Rabbi, predsa si povedal, že musíme majiteľovi vrátiť to čo sme opatrovali, kedykoľvek to bude chcieť späť.”

            Rabín uznal, že jeho žena má pravdu. Prestal plakať nad smrťou svojich synov a odovzdal sa do vôle svojho Boha.                                                                                        (Rabínsky príbeh)

                “Nechceme vás, bratia, nechať v nevedomosti o údele tých, ktorí zosnuli, aby ste sa nermútili ako tí, ktorí nemajú nádej. Ak veríme, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych, tak tiež vieme, že Boh tých, ktorí zomreli vo viere v Ježiša, privedie spolu s ním k životu... A potom už budeme navždy s Pánom. Týmito slovami sa navzájom potešujte.” 1 sol 4, 13-14, 17b-18

            Tento príbeh a úryvok z Biblie, pomerne jasne ilustrujú vzťah kresťanstva k smrti a umieraniu. Je to logické. Kľúčovým motívom a témou celého kresťanstva je Ježišova smrť, jeho ukrižovanie, pochovanie a zmŕtvychvstanie.   Preto sa na celú oblasť smrti a umierania v kresťanstve budeme pozerať cez paradigmu Spasiteľovej smrti a jeho znvou návratu do života. Kristus prišiel na svet aby ho spasil, aby vzal na plecia hriechy celého ľudstva, a preto bol ukrižovaný. Dalo by sa povedať že Kristovo učenie, jeho cesta, je cestou ktorá umožňuje veriacim transcendovať utrpenie ktoré sprevádza ich život a je brané ako nutné zle, na niečo čo ich presahuje, čo im pomáha stotožniť sa z Mesiášovím utrpením. Utrpenie a Ježišova smrť, a smrť vôbec, nie sú niečím zlým, skôr naopak, smrť je považovaná za posledný úsek cesty, ktorý je potrebné prejsť pred tým ako ľudská duša spojí s Kristom. “Ja som cesta, ja som svetlo, ja som život, kto uverí vo mňa, uverí vo večný život.” Tieto slová sú posolstvom, ktoré zanecháva Kristus všetkým čo ho chcú nasledovať či už v živote alebo v hodine smrti.

            Ako bolo povedané, Kristovo učenie je učením, ktoré transcenduje utrpenie na niečo čo ľudskú dušu povznáša za hranice jej obmedzeného ľudského tela a života. Kristova smrť sa stala akýmsi modelom, v ktorom sa mnohí zhliadli a práve tento fakt jeho smrti mnhých primäl aby nasledovali jeho učenie.

            Keď sa však pozrieme na témy smrti o 500 rokov skôr než sa narodil Ježiš, do Indie, zistíme že v tejto kultúre je mnoho vecí podobných z kresťanstvom, ale predsa je len buddhizmus, o ktorom bude reč, vo svojej podstate odlišný.

            Čo tu však bolo skôr, a neskôr sa stalo súčasťou buddhizmu? Čo bolo súčasťou hinduizmu a rôznych miestnych náboženských systémov, bolo učenie o prevteľovaní, o reinkarnácii. Hinduizmus nepovažoval tento život za konečný a aj na smrť sa považoval pomerne “benevolentnejšie”. Telesná schránka, ktorá obsahuje vedomie je veľmi krehká a bolo by veľmi nespravodlivé, ak by človek chyby, ktoré narobí v tomto živote nemal možnosť napraviť. Takže sa stále rodí a zomiera, až potiaľ kým jeho duša “átman” nesplynie z božskou podstatou “bráhman”. Mnoho spirituálnych škôl v Indii sa snažilo a snaží tento proces urýchlyť a dosiahnuť toto spojenie už za tohoto pozemského života. Nie je to zrovna najjednoduchšie. Ako sa však na to pozerajú sami Indovia pekne ilustruje nasledovná anekdota.

            Jogín sedí pod stromom a medituje. Náhle sa pred ním objaví Šiva a hovorí mu “zato že tak usilovne medituješ sa ma môžeš opýtať jednu otázku.” Jogín sa teda pýta “koľko životov ešte strávim na tejto zemi kým môj átman dosiahne splynutia z bráhman?” A Šiva hovorí “ ešte toľko, koľko je listov na tomto strome.” Jogín radostne zvolá “už len toľko?”

V tejto kultúre nie je teda pohľad na smrť a umieranie poznačený strachom z definitívnosti a konečnosti. Je to akoby človek zaspal, zobudí sa a už má na sebe nové šaty. Zomrie, odloží svoje staré a choré telo, narodí sa v novom a jeho život pokračuje ďalej. Z karmických dôvodov však jeho pamäť je zastretá závojom zabudnutia. Je to vlastne z akýchsi “bezpečnostných” dôvodov. Nie je to nič čudné, aj normálny človek by bol niekdy radšej keby si na mnoho nepekných vecí nepamätal, a to sa týka len jedného života, čo keď ich už má za sebou tisí?

            Buddhizmus, ktorý vznikol zhruba 500 rokov pred Kristom má niečo spoločné zo hinduizmom, je to hlavne oná náuka o prevteľovaní. V buddhizme však absentuje filozofická štruktúra atman-brahman. Buddha pri svojom empirickom skúmaní ľudskej bytosti objavil, že neobsahuje žiadne JA, v zmysle žiadnej nemennej entity, ktorá pretrváva a je ovládateľná. Ľudská osobnosť sa skladá z 5 zložiek (panča-khanda), po smrti dochádza k rozpadu týchto zložiek a ich opätovnému “zloženiu” v novej existencii. Hybným momentom, ktorý umožňuje prenos do ďaľšieho zrodenia je túžba (tanhá), ktorá sa presnejšie špecifikuje, pre naše potreby však celkom postačí vedieť, že túžba v tomto ponímaní je ostňom, ktorý bez ohľadu na želania ľudí a iných bytostí, ženie stále do daľších a daľších zrodení. Logická je otázka “čo sa vlastne prevteľuje?” Táto otázka spadá do kategórie viac špekulatívnych, ako praktických.

            Predstavme si sviečku, ktorá horí. Zapálime ňou novú sviečku a stará zhasne. Potom zapálime daľšiu, a vždy keď zapálime novú, starú zhasneme. Takto nejak vyzerá aj buddhistický pohľad na prevteľovanie. Stará existenica zaniká a svojím zánikom dáva príčinu ku vzniku novej. Je to zvláštny paradox. Plameň, ktorý vznikne je súčasne novým, súčasne je však jeho existencia podmienená tým predchádzajúcim.

            Vznik mojej osoba prednášajúceho alebo píšucého, bol podmienený zánikom mňa ako študenta VŠ, ten bol zase podmienený zánikom mňa ako stredoškoláka a ten bol zase podmienený zánikom mňa ako žiaka ZŠ. A takto by to mohlo pokračovať aj cez hranice smrti a znovuzrodenia. Stále som to ja kto chodil do tej základnej školy a súčasne je to už nová osoba, ktorá tu teraz píše tento článok. Existuje tu určitá kontinuita, náväznosť, súčasne je tu však aj vždy nová osoba, ktorá mohla ale vzniknúť len preto, že stará zanikla.

            V súvislosti s týmto je dôležité pripomenúť, že Buddha poukázal na možnosť “výberu” nasledujúceho zrodenia a na možnosť ovyplyvnenie procesu zomierania. Podobne ako v hinduizme existuje zákon karmy, zákon príčiny a následku, tak aj tu je poukázené na to, že existuje priama súvislosť medzi etickým jednaním v tomto živote a medzi nasledujúcim zrodením v niektorom z nízkych alebo vyšších, božských svetov. V tejto súvislosti teda môžme hovoriť o etickej determinácii našeho nasledujúceho zrodenia. Ak by som sa odvolal na staré známe “ako hore tak aj dole, ako na nebi tak aj na zemi”, čo inými slovami vyjadruje skutočnosť, že ak je určitý systém dokonalý bude sa opakovať vo všetkých úrovniach, ako na makroúrovni, tak aj na mikroúrovni, tak podobne aj tento princíp etickej determinácie nášho prežívania môžme vztiahnuť ako na úroveň celej ľudskej existancie v rámci rôznych životov, tak aj na mikroúroveň nášho tunajšieho bežného ľudského života.

            Prečo zdôrazňuje tento etický princíp? Nuž preto, pretože je jedným z kľúčových faktorov, ktoré rozhodujú o daľšom vtelení, o daľšej existencii. Život, ktorý neprebieha v rámci určitých etických pravidiel má za následok znečistenú myseľ, ktorá nie je ovládateľná a ohybná práve v tak dôležitom okamihu, ako je okamih smrti.

            Ázijské kultúry venujú veľkú pozornosť kultivácii mysli aj z toho dôvodu, že smrť zažijeme len raz, neexistuje žiadna skúška či generálka. Hneď sa ide na ostro. A prepásť tento okamih, nebyť naňho pripravený je považované za neodpustiteľný hriech. J.A Komenský v tejto súvislosti hovoril dokonca o umení: “ Umenie zomrieť je umenie všetkých umení.” Tento náhľad sa koniec-koncov objavuje aj u kresťanov, kde mnohí zomierajúci si želajú zostať v posledných chvíľach svojho života sami aby mohli byť s Bohom a viesť s ním svoj vnútorný, osobný dialóg.

            Vyššie spomenuté sa týkalo hlavne théravádového buddhizmu. Je tu však aj vadžrajánový buddhizmus, viac známy ako tibetský buddhizmus, kde je téma zomierania a následného znovuzrodenia veľmi detailne rozpracovaná v Tibetskej knihe mŕtvych.   Rozdiel v náhľade tibetského a theravadového buddhizmu spočíva hlavne v tom, že po smrti fyzického tela, dochádza k vstupu do Barda, akéhosi medzistupňa, kde sa bytosť rozhoduje o svojom daľšom postupe a daľšom zrodení, kdežto v theraváde dochádza po smrti fyzického tela k okamžitému zrodeniu v niektorom z mnohých svetov. Aký to bude svet závisí od mnohých faktorov, z ktorých niektoré už boli spomenuté vyššie.

            Bardo je medzistupeň, v ktorom človek 49 dní zotrváva a putuje rôznymi svetmi, stretáva sa z bytosťami, ktoré sú výtvorom jeho mysle. V tomto období existuje ešte kontakt z pozemským svetom. Tento kontak umožňuje sprevádzať zomrelého na jeho ceste po Barde. Bardo je totiž “krajna ako iná” a je možné tam zablúdiť. Mnísi cvičení práve na sprevádzanie mŕtvych robia akýchsi turistických sprievodcov po tejto neznámej krajne a snažia sa zomrelého navigovať do toho najlepšieho sveta a zrodenia.

            Bohužiaľ naše spoločenstvo nie je schopné prijať takto dokonalý a prepracovaný systém sprevádzania mŕtveho z mnohých dôvodov. Jednak ide o akúsi nedôveru a skepsu voči všetkému čo nie je možné vedecky dokázať a overiť. Jednak sú tu technické problémy. Jednak tu nie sú trénovaní ľudia, ktorí by boli schopní urobiť tento rituál tak ako to funguje v Tibete. Pravda, na druhú stranu treba povedať, že rituál sprevádzania mŕtveho na jeho poslednej ceste, v zmysle cesty v Bardo, je špecifickou záležitosťou budhistických krajín. Taktiež krajín kde sa myšlienka opätovného zrodenia považuje za prirodzenú súčasť bežného života. Principiálne je však možno povedať, že rituály viazané na oblasť smrti a zomierania sú transkulturálne prenosné, pretože smrť sa týka každého človeka bez ohľadu na to v akej kultúre a v akej krajne vyrastal.

            Práve skutočnosť, že sprevádzam svojho príbuzného, priateľa alebo chorého v nemocnici na jeho poslednej ceste, že som prítomný jeho poslendým okamžikom, mi často dáva pocítiť, že smrteľný som aj ja. Že je len otázkou času kedy na jeho mieste budem ležať ja a pri mne možno bude niekto kto mi bude dávať podporu v ťažkých chvíľach. Smrť je momentom, ktorý dáva rámec životu, je to fragment, ktorý uzatvára kruh a dáva mu zmysel. Môžme žiť svoj život akokoľvek, ale keď si spomenieme na smrť, okamžite vidíme, ktoré veci sú naozaj dôležité.

            Ťažko povedať čím to je, ale ľudia občas žijú svoj život tak akoby boli nesmrteľní. Okamihy, ktoré majú nesmiernu hodnotu si nechávajú pretiecť pomedzi prsty, zahadzujú svoje príležitosti z chabým uspokojením, že aj na budúce sa niečo také určite naskytne. Ale už nemusí byť žiadne nabudúce. Ľudia strávia mnoho času nezmyselnými vecami. Hádajú sa, za niečím sa ženú, pracujú do úmoru, hrajú sa na dôležitých. Čo je to všetko v porovnaní z vlastnou smrťou? Ako povedal Don Juan Matus, učiteľ Carlosa Castanedu: “ Ako sa človek môže vôbec pokladať za dôležitého, keď vie že na neho číha smrť.” Ďalej dodáva: “Smrť je jediný múdry radca.Kedykoľvek máš pocit, že robíš niečo zle, obráť sa k svoje smrti a opýtaj sa jej či je to tak. A smrť ti povie ako to je. Pretože v skutočnosti záleží len a len na jej dotyku a na ničom inom už nie.”

            Žiť a konať tak akoby každý skutok bol tým posledným bojom na zemi! Z tohoto prístupu potom vychádza zvláštny pocit šťastia a dokonalosti. Človek, ktorý vie, že každý jeho skutok môže byť posledným si nemôže dovoliť robiť chyby. Jeho čas je príliš vzácny a preto ho nebude strácať v nezmyselných činnostiach, ktoré nikam nevedú.

            Niekto by sa mohol opýtať: “ a čo je vlastne zmysluplné?” Na to sa dá jednoducho prísť. Predstavte si seba, ako ležíte na smrteľnej posteli a bilancujete svoj život. Čo to boli za veci, ktoré vám dávali pocit zmysluplnosti a naplnenia? Predstavte si že, žijete svoj život nezmenene až do okamihu smrti. Chceli by ste na svojom živote niečo zmeniť? Čomu by ste chceli venovať viac času a čomu menej, prípadne čoho by ste sa chceli celkom zbaviť? Ak ste na to prišli, urobte to. Urobte to čo najskôr. Keď už budete ležať na smrteľnej posteli, a nebude to len predstava, zo svojím životom už nič neurobíte, nech už bol aký bol. Teraz však tú možnosť máte, využite ju. Lebo zomierať z pocitom, že váš život za nič nestále je hrozné.

            Skúste si predstaviť že máte len 24 hodín života. Čo urobíte, čomu sa budete venovať? A keď na to prídete, prečo ešte sedíte a čakáte? Kde máte istotu, že práve tento okamžik nebude vaším posledným? Koľko utrpenia bolo spôsobené tým, že si poviem: “ ale čo, nepôjdem za ním sa mu ospravedlniť, nepôjdem za ňou povedať jej ako mi na nej záleží, veď aj zajtra je deň.”

            Ale zajtra už tento človek nemusí byť medzi živými. Hovorí sa Memento mori-pamätaj na smrť, pretože nikto nevie dňa ani hodiny. Čakárne terapeutov sú plné ľudí, ktorí si nestihli alebo neboli schopní vydiskutovať svoje veci pred smrťou ich blízkych, rodičov alebo známych. Kruh sa ešte neuzavrel. A bude treba veľa úsilia aby sa tak stalo.

            Na smrť a zomieranie sa je možné pozerať rôznymi pohľadmi. Prečo sa nepozrieť očami bojovníka, ktorý vidí v smrti spojenca a radcu, ktorý dá jeho životu ten správny smer a pocit zmyspluplnosti a naplnenosti. Radcu, ktorý jasne rozlíši čo je dôležité a čo nie!

Vzájomný vzťah meditácie satipatthána-vipassaná a satiterapie

Na meditačných zásedoch sa občas učitelia zmienia o tom, že existuje satiterapia, terapeutický smer ktorý využíva pri svojej práci abhidhammické princípy. Prirodzené potom je, že sa meditujúci pýtajú na satiterapiu. Pravdou je, že tu ešte stále existuje inoformačný nedostatok týkajúci sa tejto témy a preto by tento článok mal prispieť k zaplneniu tohoto informačného vákua.

Od roku 1992, keď sa začali organizovať systematické výcviky v satiterapii sa už aj medzi meditujúcim nájde dosť satiterapeutov, čo je dané okrem iného tým, že jednou z podmienok zaradenia do výcvikovej komunity je absolvovanie meditačného zásedu. A tak sa tu postupne vytvára komunita ľudí, ktorí k svojmu úžitku využívajú aj meditačné postupy aj princípy satiterapie. Prirodzene oboje na inom poli pôsobnosti. Na poli vlastného rastu a na poli pomoci druhým, i keď to samozrejme nie je možné striktne oddeliť.

Napriek tomu, že meditácia pomáha mierniť utrpenie, niekdy je dobré tento proces podporiť aj aktivitami, ktoré presahujú rámec meditačného zásedu. Mám tu na mysli psychologickú resp. psychoterapeutickú podporu, prípadne spracovanie meditačných zážitkov. A ako lepšie spracovať svoje problémy, ktoré sa objavujú v meditácii ako terapeutickým systémom, ktorý využíva rovnaké princípy ako meditácia.

Už samotné slovo sati je dobre známe snáď všetkým účastníkom meditačných zásedov.Páli slovo, ktoré by sa dalo preložiť ako všímavosť a ktoré označuje kľúčovú schopnosť mysle pri meditačnom pokroku je aj odpoveďou na otázku čo satiterapia vlastne je. Satiterapia teda v krátkosti je liečba alebo terapia všímavosťou. Môžme ju tiež definovať ako integratívny psychoterapeutický smer vedúci k všímavému zakotveniu v telesne prežívanej skutočnosti. V rámci na osobu zameraného prístupu (C.Rogers) integruje techniky psychodrámy (J.L Moreno) pre terapeutické spracovanie acting out a focusingu (E.Gendlin) pre terapeutické spracovanie acting in.

Odkiaľ sa tu však satiterapia vzala a kto za ňou stojí? Za samotný počiatok satiterapie sa dajú považovať postgraduálne kurzy tzv. Einsichtstherapie (označenie používané pre satiterapiu v sedemdesiatych rokoch), ktoré sa odohrávali s podporou Theodora Spoerri na Psychiatrische Poliklinik der Universität Bern v rokoch 1971-1975, ktorých autorom bol Mirko Frýba teraz ctihodný Kusalananda. V tej dobe bol prevedný výskum, ktorý preukázal účinnosť satiterapie. (Frýba 1971, 1978)

Za počiatok satiterapie u nás je možné považovať kurzy Zakotveného prežívania-Focusing, Prieskumu psychotopu a samozrejme predovšetkým Úvod do satiterapie. V roku 1994 bola otvorená prvá satiterapeutická komunita. V tomto roku 1999 beží už komunita tretia, ktorá pripravuje ďaľších budúcich satiterapeutov. teoretické podklady satiterapie sú zhrnuté v knihe Psychologie zvládání života (Frýba 1996), encyklopedicky krátko je satiterapia popísaná v štandardnej učebnici Základy psychoterapie (Kratochvíl 1997).

Spomenul som že satierapia integruje rôzne západné psychoterapeutické smery, čo je však pre satiterapiu špecifické je to že využíva paradigmy a matice Abhdidhammy, čím má tiež spoločný cieľ z meditáciou satipatthána-vipassaná. A týmto cielom je mierniť utrpene . Ked ale budeme brať v úvahu konečný cieľ meditačného snaženia, je ním dosiahnutie Nibbány. Satiterapia, ako terapeutický smer, si nekladie takéto vysoké ciele a nechce svojho klienta priviesť k Nibbáne (i keď by možno stálo za myšlienkový experiment predstaviť si čo by sa stalo keby bol Buddha satiterapeutom). Cielom satiterapie je mierniť utrpenie v rámci psychoterapeutického vzťahu, povedzme pri klientovej neschopnosti zvládať bežné životné problémy napr. v práci, vzťahoch.

Satiterapia pracuje s emocionálnym prežívaním a na zážitku založenom poznaní, rovnako ako aj s vôľovým rozhodovaním a zmysluplným, cieľavedomým jednaním. Satiterapeut vo svojej práci využíva postupy, ktoré klienta dokážu priviesť k povšimnutiu si vlastných pocitov, emócií a vnútorných stavov. Vedie klienta od heterochtónneho k autochtónnemu jednaniu a to na základe vhľadu získavaného v priebehu terapie. Tam však jeho práca nekončí, pretože prežívanie, ktoré nie doprevádzané poznaním často vedie k utrpeniu. Múdrosť (paňňá) znamená byť schopný používať autochtónne poznanie pri zvládaní konkrétnych životných situácií. Získanie nadhľadu a emancipácie od patológie, to je ciel satiterapie. A práve naplnenie tohoto cieľa umožňuje klientovi sa následne slobodne rozhodnúť ako bude jednať. Nie je to len chovanie, kedy som otrokom svojich pudov a popudov, ale je to jednanie, ktoré zo skutočnosti vychádza a ku skutočnosti sa opäť vracia. Inými slovami povedané, v satiterapii sa neberie do úvahy len jednanie zvlášť alebo kontakt z vlastným prežívaním, ale rovnaký dôraz sa kladie na všetky tri úrovne Prežívanie-Poznanie-Jednanie, čím je vzatá v úvahu celá osobnosť človeka v jeho premenlivosti okamih za okamihom.

Satiteraput pozná etiku Dhammy a rozumie psychologickým princípom, ktoré poukazujú na súvislosti medzi výsledným zažívaní šťastia alebo utrpenia a motívmi predchádzajúceho jednania, ktoré spôsobuje tieto výsledky. Sám sa teda neriadi žiadnymi heterochtónnymi náboženskými prikázaniami ani morálkou diktovanou spoločnosťou, teda tým čo je obecne považované za dobré alebo zlé. Pomáha vo svojej práci druhým aby na základe autochtónneho poznania rozoznávali vlastné etické a neetické jednanie.Neetické v abdidhammickej terminológii zhubné , je jednanie, ktorým si pôsobí utrpenie sebe aj druhým, etické (kusala=doslova:zručné) je vždy blahodárne a vedie ku šťastiu. Pokiaľ by sme mali operacionálne definovať etické a neetické, tak etická bude každá myšlienka, každé slovo a každý čin ktorý je motivovaný láskavosťou, štedrosťou a múdrosťou. A zase na druhej strane bude neetické to čo je motivované chtivosťou, nenávisťou a zaslepenosťou.

Takto prakticky využívaný princíp eticko-psychologickej determinácie prežívania (kamma-vipáka), v satiterapii vysvetľuje tiež etiopatogenézu jednotlivých problémov. Patológia je determinovaná jednak konkrétnymi obsahmi, jednak ale tiež mechanizmami vzniku, ktoré je nutné poznať pre účely odstránenia problému. Etický aspekt mechanizmu vzniku je možné v krátkosti vyjadriť takto: Neetické postoje znetvorujú chtivosťou alebo nenávisťou prežívanie tak, že osoba vníma skutočnosť deformovane a nepresne. Z takto deformovaného prežívania je odvodené chybné poznanie, ktoré vedie k nezručenému, nešikovnému a neblahodárnemu jednaniu. Keď je jednanie nezručné (akusala), je zároveň neetické tým, že spôsobuje daľšie utrpenie ako jednajúcemu, tak aj jeho jednaním postihnutým osobám.

Satiterapia čerpá naviac aj z výskumu tradičných aplikácií abhidhammy v orientálnych liečebných metódach. Najvýznamnejší z nich, liečebný rituál Tovil, používaný na Šrí Lanke bol analyzovaný švajčiarskou psychologičkou Beatrice Vogt ako súhra zručností a dôvery v rámci chráneného pracovného prostredia prastarej buddhistickej psychoterapie (Vogt 1991,1999).

Tradičná psychoterapia na Srí Lanke, ktorá je dposiaľ používaná prevážnou vúčšinou obyvateľstva, je organicky začlenená do tamnej buddhistickej kultúry, ktorou je zároveň nesená aj vymedzená. Toto kultúrne vymedzenie podriaďuje psychoterapiu princípom etiky, všímavosti a radosti, ktoré sú vlastné miestnej tradícii. Autorka však tiež vysvetľuje transkulturálne použiteľné principy metódy Tovil a zdôrazňuje, že je predovšetkým dôležité:

1)vedomé vylúčenie reálnych etických následkov pacientovho jednania tým, že je mu daná možnosť prakticky preskúmať zdravé /kusala/ i patologické /akusala/ spôsoby zvládania života v rámci "magického" protektívneho prostredia (kammatthána),

2)ako protipól pasívneho príjmania terapeutovej liečby je nutná pacientova vlastná snaha a aktívne učenie, ktoré je motivované priamym zážitkom polarity utrpenia (dukha) a šťastia (sukha),

3)ako významný faktor terapeutického pokroku pôsobí sila stále jemnejšieho prežívania radosti (píti) (Vogt, 1999, In.: Frýba 1993)

Všetky hore uvedené princípy pochádzajú z Budhovho učenia a sú samozrejme využívané aj v satiterapii. Ich aplikácia je v satiterapii ale podriadená skutočnostiam našej kultúry.

Satiterapeutom sa väčšinou stáva psychológ, psychiater, pedagóg či lekár, ktorý sa snaží svoju prácu obohatiť o iný rozmer. Všetky vyššie spomenuté profesie prichádzajú do styku s ľudmi a snažia sa im nejkým spôsobom pomáhať. A čím viac nástrojov a metód má pomáhajúci k dispozíi tým lepšie. Dôležitejšia než znalosť pojmov akademického poznania je získanie zručností, ktoré sa prejavujú v satiterapeutových „skutkoch“, teda vo vytváraní skutočnosti.

Schopnosť naučiť sa rozlišovať medzi slovom a skutočnosťou je daľším spoločným menovateľom pokroku v meditácii aj v satiterapii. Skutočnosť prežívania však klientom na začiatku terapie nie je rozpoznávaná a preto má satiterapeut funkciu pomocníka, ktorý dáva priestor k tomu aby sa klientova všímavosť rozvinula a on začal rozlišovať čo CÍTI a čo si o svojom prežívaní MYSLÍ. Niekdy totiž rozdiel medzi mysleným a cítením nie je zjavný čo sa môže prejaviť tým že si klient "myslí, že má nejaký pocit".

Satiterapeut k tomu využíva svojich vedomostí a zručností získaných vo výcviku , aby dokázal narafičiť podmienky tak aby sa skutočnosť ktorá zjavnou nie je sa zjavnou stala. Napomáha klientovi v práci z obsahmi mysle tým, že ho neustále vzťahuje ku realite (napríklad komentovaním, teda označovaním či už verbálnym alebo neverbálnym, toho čo práve robí alebo hovorí) a dáva pozor, aby tam nevzniklo asociačné zamotanie sa do obsahov a racionalizácií. Teda terapeut v tomto prípade plní akúsi funkciu externého komentátora. Toto komentovanie skutočne prebiehajúcich procesov je dobre známe všetkým meditujúcim, pretože pri inštrukcii satipatthána-vipassaná si každý tieto procesy komentuje sám ako sekundárne meditačné predmety..

Všímavé zakotvenie vedomia v prežívaní skutočných procesov tela a neskôr tiež mysli-nevylučuje používanie pojmov a predstáv, teda SLOVA. V satiterapii sú ale pojmy a predstavy len nástrojmi pre spracovanie skutočnosti. Výrazné nahliadnutie do paradigmy slovo-skutočnosť by sme mohli označiť aj ako vhľad.

Keď už hovorím o vhľadoch, v satiterapeutickej práci asi ťažko privediem klienta na úroveň vedúcu do Nibbány (lokutara vipassana) kde by mohol uskutočniť meditačný stupeň poznania vipassana-ňána. Vediem ho však ku psychologickým vhaľadom do životných udalostí (lokija vipassana) pri ktorých je dôležitá práca s obsahmi mysle.

V rámci meditačného výcviku je pre práca s obsahmi označovaná ako práca s terciárnym meditačným predmetom. Takým terciárnym med. predmetom sa može stať opakujúca sa situácia sporu s partnerom, konflikty z rodičmi, neúspechy v zamestnaní, strach pri konkrétnych činnostiach a pod. Veľmi pekne sa tu dá použiť ono známe Mirkovo prirovananie terciárneho predmetu k histórii hradu ("plávate v kajaku, na jednej strane je lúka, na druhej strane je hrad a vy sa rozhodnete sa na ten hrad pozrieť...."), treba však vedieť kedy som ešte na prehliadke hradu a kedy už analyzujem históriu hradu a kedy sa už začínam zaujímať o to čo sa deje v podhradí. Nie vždy sa však toto rozlíšenie podarí. Existuje tu riziko, že sa meditátor do obsahov zamotná, stratí sa v nich, nechá sa nimi zaplaviť, čím sa znemožní celá meditácia a tým aj pokrok vo vhľade (to je aj dôvod prečo sa všeobecne takáto práce na zásede neodporúča). Pokiaľ sa meditujúcemu darí usekávať obsahy,predstavy, asociácie, je tu možnosť pokroku vhľadu.

V satiterapii je tu však satiterapeut, ktorý napomáha spracovaniu týchto obsahov tým, že ich s klientom konkretizujú ( môže o tom hovoriť, môže pocit namalovať, vyjadriť pohybom , dramaticky prehrať určitú situáciu, ako to bolo "tam a vtedy"). Takáto konkretizácia vyvoláva v klientovi opäť pocity, ktoré sú reálne a vedú k porozumeniu takto vyvolaného prežívania. Tento postup má za následok psychoterapeutickú zmenu celej osobnostnej triády Prežívanie-Poznanie-Jednanie.

Tu vidím pomoc satietarpie meditujúcim. Jednak je tu možnosť, že meditujúci môže spracovať

svoje meditačné zážitky s niekým, kto sa v týchto zážitkoch vyzná .Tak napr meditácii sa mi objaví nejaká ľútosť, nechcem však s ňou pracovať a tak si to označím ako ĺútosť s tým, že sa po skončení zásedu v terapii k tomuto pocitu vrátim. Potom v spoluprácii zo satiterapeutom si vybavím toto pomenovanie a pocit, ktorý sa môže "rozbaliť" na určitú konkrétnu situáciu, ktorá sa objavila v minulosti a ktorá sa opakuje a môžem ju v terapii pochopiť, prijať ju tak aby sa prežívanie tej situácie zmenilo.

Cieľom satiterapie je mierniť a prekonávať utrpenie tým, že riešime problémy a učíme sa nové riešenia pre zvládanie života. Cieľom meditácie satipatthána je nácvik všímavosti a ostatných schopností za účelom emancipácie od svetských záležitostí. Motiváciou pre meditáciu má byť predovšetkým záujem o rast osobnosti a kultivácia šťastného života. Motiváciou pre psychoterapiu je zbaviť sa problémov z minulosti alebo zo súčasnej krízy.

Satiterapia pomôže, pokiaľ je niekto v akútnej psychickej kríze. V tejto situácii je samozrejme nevhodné ísť na meditačný zásed. V kríze sa nedá naučiť metóde, a aj pre skúseného meditujúceho je to potom daľšia záťaž a niekedy prežívanie človeku nedovolí, aby už osvojenú metódu praktikoval.

Práve satiterapia takého človeka môže na zásed pripraviť. Je tu teda viditeľná akási previazanosť, ktorá dáva spojenie meditácie zo satiterapiou:krízová intervencia-terapia-príprava na zásed-zásed-spracovanie meditačných zážitkov. Je len škoda že zatiaľ málo meditujúcich túto možnosť využíva, čo je možno dané aj tým, že ani neviem kto všetko sa satiterapiou zaoberá a čo nám kto môže ponúknuť Myslím si však, že tieto informačné medzery budú čoskoro zaplnené./Viď priložený adresár/. Tým sa tiež naplní jeden z hlavných zámerov Mirka Frýbu, vytvoriť terapiu, ktorú by mohli využiť meditujúci a v nej si spracovať svoje meditačné zážitky bez rizika že bude poškodený psychológom alebo psychiatrom, ktorý nepozná súvislosti z meditáciou. Z tejto stati sú tiež zjavné rozdielne role jednak satiteraputa a jednak meditačného učiteľa

Meditačný učiteľ je v pôvodnom Buddhovom učení kamthána dájaka-darca pracoviska, ktorý vedie svojich žiakov tým, že ich učí pomocou inštrukcie metóde.

Dhamma je teda v Buddhovom učení dar, ktorý Buddha a daľší učitelia až dodnes odovzdávajú zdarma.

Metódou   Dhammy potom meditujúci sám kultivuje svoju myseľ a lieči svoje utrpenie. Úlohou meditačného učiteľa však nie je práca z psychickými obsahmi žiakov-psychoterapia. A tu je teda satiterapia ako platená služba a satiteraput, ktorého si ktokoľvek môže najať na usporiadanie sveta vnútorného, podobne ako si napr. architekta najímame na usporiadanie sveta vonkajšieho.

Satiterpia aj Dhamma miernia utrpenie. To je ich základný a spoločný cieľ a účel. Miernia utrpenie nielen v mojom živote ale ponúkajú prostriedky ako mierniť utrpenie druhých. Pretože ako všetci dobre viete, keď je dobre mne, môže ľahšie byť dobre aj druhým okolo mňa a keď je dobre druhý

Odkazy

sub page menu

DHAMMA

Abhidhamma-buddhistická psychológia

KULTIVÁCIA A HĽADANIE DOBRA V ČLOVEKU.

Techniky sloužící ke kultivaci mysli

1) vášnivý t.(rágačarita):asubha a 32 častí tela

2) nenávistný t.(dósačarita):brahmavihára a farebné kasina

3) nevedomý t.(móhačarita):

4) zbožný t.(saddháčarita):premietanie o Buddhovi

5) intelektuálny t.(boddhičarita):smrť, skľudnenie, odpornosť potravy, 4 elementy

6) diskurzívny t.(vittakačarita): Kontemplovanie o Buddhovi, mettá, kajágatasati,maranánusati sú vhodné pre všetkých bez ohľadu ne temperament.

1) zmyslová túžba (káma),

2) skleslosť (arati),

3) hlad a smäd (khuppipása),

4) chtivosť (tanhá),

5) strnulosť a malátnosť (thína-midha),

6) strach (baja),

7) pochybnosť (viččikičhá),

8) pokrytectvo a tvrdohlavosť (makha, thambha),

9) zisk, chvála, nečestne nadobudnutá sláva,

10) sebechvála a opovrhovanie druhými (attuakamsaná, paravambhaná)

1. Najprv sa snaží získať k danému predmetu iné predstavy, ktoré sú dobré a blahodárne.

2. Ak sa to nedarí, uvažuje o zhubných následkoch takto: "Sú to naozaj zlé myšlienky prinášajúce skazu a utrpenie."

3. Ak to nepomáha zámerne odvracia od týchto myšlienok pozornosť a ignoruje ich.

4. Keď ani to nepomáha, zisťuje príčiny vzniku a zloženie týchto zhubných myšlienok.

5. A ak ani to nevedie k úspechu, tak zo zaťatými zubami a jazykom prititsknutým k ďasnu, celou silou svojej mysli potlačuje a premáha tieto zhubné myšlienky.

O smrti a umieraní